(Kultúrny život 8/2000)
Rozhovor s Emilom Pálešom, šéfredaktorom štvrťročníka Sophia a predsedom rovnomennej nadácie, k pripravovanej knihe na tému zbližovania špičkovej vedy s najstaršími duchovnými tradíciami ľudstva
Maxima moderných vied znie: zaoberať sa len „pozitívnymi“ faktami, ktoré sa dajú merať, vnímať; nie niečím nadzmyslovým, metafyzickým. Lenže v 20. storočí sa vedy ocitli pred skutočnosťou, že práve zo správania toho, čo sa dá merať, plynie nevyhnutný záver, že tu musí byť niečo, čo sa bezprostredne merať nedá – nadzmyslové, a predsa reálne. Fyzika, biológia, psychológia – jedna veda za druhou narážajú na ten istý problém. Pozitivistická paradigma vedy narazila na svoje hranice. Zdá sa, že teraz k nim pribudne aj historiografia. Práca Emila Páleša o synchronicitách v histórii môže od základu zmeniť náš pohľad na príčinnosť v dejinách.
V druhej polovici 19. storočia prekročila hviezda materializmu svoj zenit. Popredné hlavy vo všetkých oblastiach poznania boli presvedčené, že ľudstvo ide urobiť definitívny krok od mýticko-metafyzických fikcií k „pozitívnemu mysleniu“ iba o tom, čo je hmotné, čo sa dá vnímať zmyslami. Freud videl pôvod náboženského vedomia v neuróze; pre Marxa to bolo len „ópium ľudu“. Náboženstvo vzniklo z nevedomosti, zo strachu. Patrí k detskému štádiu vývoja ľudstva. Ale veda už všetko vysvetlila. Na sklonku 19. storočia sa poprední prírodovedci nechali počuť, ako úprimne ľutujú svojich nástupcov, pretože všetky podstatné zákony sveta už boli objavené.
Okamih, ktorý sa zdal byť koncom vedy, sa však stal novým začiatkom, prelomom do celkom nových oblastí poznania. Nešlo o žiadne definitívne štádium ľudského myslenia, ako si myslel Comte, ale skôr o krajnú polohu kyvadla, ktoré je teraz v plnom „švungu“ opačným smerom.
Einstein a Bohr urobili relativistický a kvantový prelom vo fyzike, ktorý radikálne zmenil naše názory na podstatu hmoty, priestoru a času. Ako sa vyjadril Karl Popper, v modernej fyzike „materializmus prekročil sám seba“.1 Tipler a Barrow sformulovali „antropický princíp“, podľa ktorého celý vesmír bol stvorený tak, aby v ňom mohol vzniknúť inteligentný život. Navrhujú dokonca, aby sa odteraz náboženstvo chápalo cez fyziku.2 Religionisti ako Joseph Campbell začali v mýtoch opäť hľadať zrnká pravdy a pristúpili k mytologickému dedičstvu ľudstva s novou vážnosťou.3 Len čo sme prestali veriť v mágiu čísel, objavili sa „magické“ zákony trojky a sedmičky v psychológii a psycholingvistike (Noam Chomsky). Až do polovice 20. storočia verili fyzici spolu s Newtonom, že hmota je nezničiteľná a večná. Dnes veria, že hmota a hmotný vesmír majú počiatok vo veľkom tresku a vznikli z „fyzikálneho vákua“. Podnet k teórii veľkého tresku vyšiel od katolíckeho kňaza, Georgesa Lemaitra, ktorý si ako prvý uvedomil jej podobnosť so stredovekou scholastickom náukou o „stvorení z ničoho“.
V psychológii po Freudovom objave individuálneho podvedomia nasledoval Jungov objav kolektívneho nevedomia a vyústil do vzniku transpersonálnej psychológie. Pokusy Stanislava Grofa s tzv. holotropnými stavmi vedomia viedli k záveru, že „vedomie je niečo, čo vo svojej podstate nie je viazané na hmotu šedej mozgovej kôry“.4 Podivný fakt, že vyoperovaním žiadnej časti mozgovej kôry sa pamäť nestráca, viedol Karla Pribrama k hypotéze „holografického mozgu“.5 Mnohých zaskočilo, keď zakladateľ kritického racionalizmu, Karl Popper, na ktorého sa s obľubou odvolávali práve tzv. skeptici, pretože je vzorom kritického myslenia v 20. storočí, musel na sklonku života uznať existenciu duše. Nielenže hovoriť o duši nie je nevedecké, ale naopak: ak máme byť vedecky dôslední, predpokladať existenciu duše je nevyhnutné. Výskum mozgu, na ktorom Popper pracoval spolu s Johnom Ecclesom, nositeľom Nobelovej ceny za neurofyziológiu, viedol k záveru, že „vysvetlenie javu človek sa neobíde bez uznania nehmotného centra, »duše«“.1
Pri hĺbaní nad záhadami embryogenézy a morfogenézy živých organizmov sa časť biológov prepracovala k pojmu morfogenetického (tvarotvorného) poľa, o ktorom anglický botanik Rupert Sheldrake poznamenáva, že má podstatné zhodné črty s Aristotelovou entelechiou. Sheldrake, ktorý je autorom hypotézy morfickej rezonancie, zhŕňa celý rad dôvodov, ktoré máme, aby sme verili, že takéto tvarotvorné či informačné polia, nezávislé od hmoty, skutočne pôsobia v celej prírode, v rastových a formotvorných procesoch živých organizmov, a že skúsenosť každého rastlinného a živočíšneho druhu, ktorú získal počas miliónov rokov evolúcie, zďaleka nemôže byť uložená len v génoch, v reťazci DNK.6 K potvrdeniu Sheldrakeovej hypotézy prispeli v poslednom štvrťstoročí dokonca aj tí, čo sa podujali na experimenty s cieľom ju vyvrátiť. Po knihe „Fyzika anjelov“ píše biológ Sheldrake spolu s teológom, bývalým dominikánom Matthewom Foxom už druhú knihu: „Anjeli – kozmická inteligencia“.7 Obaja spoločne rozvíjajú paralely medzi hierarchickými úrovňami morfických polí, ktoré sú organizujúcimi princípmi hmoty, a hierarchiami anjelov v učení troch veľkých kresťanských angelológov stredoveku: Dionýzia Areopagitu, Tomáša Akvinského a Hildegardy z Bingenu.
V článku „Aliancia ducha a hmoty“ priniesla OS (11/1999) mnohé o príznakoch otepľovania vzťahov medzi vedou a náboženstvom vo svete v posledných desaťročiach. Na Slovensku sa chystá na vydanie kniha, ktorá má nádej stať sa ozajstným objavom v celosvetovom meradle, kameňom do mozaiky nového pohľadu na svet, ktorý sa v súčasnosti rodí zo stretnutia špičkovej vedy a najstarších duchovných tradícií ľudstva. O tom, ako sa táto nezvyčajná kniha zrodila, sa rozprávame s autorom RNDr. Emilom Pálešom, CSc.:
kz: Pán doktor, ako vidíte súčasný vývoj vo vede?
ep: Sme svedkami objavov, ktoré sa pomaly skladajú do novej vedeckej paradigmy. No myslím, že táto nebude považovaná za rovnocennú, kým nebude mať rovnako systematicky a ucelene prepracovanú metodológiu, ako tá doterajšia. Zatiaľ sa väčšina týchto objavov javí len ako anomálie, t.j. niečo, čo nemá systém. Materialistický myšlienkový rámec vo vede sa však stal už jednoznačne brzdou; taká veda sa stále viac stáva ideológiou, ktorá sa sotva dá obhájiť vo svetle dnes známych faktov.
kz: Pred rokom 1994 ste pracovali na Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV a externe vyučovali na Katedre umelej inteligencie MFF UK...
ep: Viedol som výskumnú úlohu v oblasti počítačovej lingvistiky. Jej výsledkom bol prvý počítačový model slovenčiny, a svojho druhu aj prvý medzi slovanskými jazykmi. Prvý implementovaný počítačový model slovanského jazyka, v ktorom boli integrované všetky zložky jazyka, ako tvaroslovie, slovotvorba, vetná skladba, štylistika atď. sa zrodil pod mojím vedením.
kz: Kolegovia hodnotili vašu prácu vysoko. Bývalý vedúci katedry umelej inteligencie, Dr. Jozef Kelemen, poznamenal, že sa obáva, že Pálešova práca nás všetkých prežije; teda že to, čo ste urobili pre slovenčinu, nebude ešte dlho prekonané. Prečo ste v tomto smere výskumu nepokračovali?
ep: Bola to, pravda, krásna práca. Pre mňa osobne najcennejším poznatkom zo sedemročného úsilia naučiť počítače myslieť bol vhľad do rozdielu medzi povahou ľudskej psychiky a tým, čo dokážu robiť počítače. Ďalší výskum by smeroval len k vývoju novej užitočnej technológie – počítačových systémov schopných komunikovať v prirodzenom jazyku. Ale to, čo robím teraz, je oveľa významnejšie, pretože to má morálny dopad na celý náš svetonázor a životné postoje.
kz: Vaša kniha „Paralelné a periodické javy v dejinách. Angelológia dejín“ ešte nevyšla, ale už vyvolala značnú polemiku. Čo je na nej také zvláštne?
ep: Skúmal som fenomén, ktorý je v histórii dosť dobre známy, ale ktorý sa nedá vysvetliť, je záhadou. Totiž skutočnosť, že rast ľudskej kultúry sa neodohráva rovnomerne, ale vo vlnách. Géniovia v rôznych oblastiach kultúry nie sú rozložení v čase rovnomerne, ale rodia sa naraz, v celých „súhvezdiach“. Okolo roku 1800 prišli napríklad velikáni klasickej hudby. Mozart, Paganini, Beethoven boli súčasníci. Najväčší antickí dramatici prišli v priebehu jedného storočia a potom po stáročia dráma spala. Od roku 1500 sa doslova roztrhlo vrece s prírodovedcami...
kz: K takým rozkvetom dochádza zrejme za priaznivých sociálnych podmienok...
ep: Nech, ale nevysvetlíte, prečo by hospodársky blahobyt alebo nejaké štátne víťazstvo mali viesť raz k rozvoju matematiky, inokedy hudby alebo ľúbostnej lyriky, a inokedy vôbec k žiadnej tvorbe; a naopak: veľa takých tvorivých období spadá do období sociálnych nepokojov, hospodárskej depresie a vojnového útlaku. Americký antropológ Alfred L. Kroeber tieto vrcholné obdobia rozkvetu v dejinách podrobne skúmal, ale ich príčiny sú podľa neho pre nás celkom temné. Nenašiel v nich žiaden systém.8
kz: Zrejme ide o zložitý komplex príčin, ktorý k takému rozkvetu vedie...
ep: Iste. Lenže teraz k tomu pristupuje ešte jedna závažná vec. Javy s podobnou kultúrnou fyziognómiou sa odohrávajú nezriedka paralelne, súčasne vo vzdialených oblastiach, aj na oddelených kontinentoch, ktoré nemajú spojenie. Napríklad zlatý vek filozofie, z ktorého filozofia dodnes čerpá, boli roky 600-300 pr. Kr. V učebniciach dejepisu stojí, že Grékov k filozofickým úvahám podnietili nejaké sociálne zmeny, napríklad vynález peňažného systému, mincí.9 Lenže okolo roku 600 pr. Kr. nevznikla filozofia len v Grécku, ale zároveň v Indii a v Číne! V čase, keď vystúpili sofisti v Grécku, vystúpili sofisti aj v Číne – a zaoberali sa dokonca tými istými problémami! V tej istej chvíli, keď Aristoteles založil logiku, spísali základy logiky nezávisle od neho indickí mudrci. Vznik filozofie vôbec nemožno pripisovať len lokálnym príčinám. Nesúvisel ani tak s kvalitou miesta, ako s kvalitou času!
Nemecký filozof Karl Jaspers nazval roky 600-300 pr. Kr. axiálnou (osovou) epochou, pretože sa vtedy objavili zakladatelia veľkých nábožensko-filozofických systémov. Zarathuštra, Buddha, Džina, Konfucius, Lao-c´, izraelskí proroci, Sokrates, Platón vystúpili naraz. Možno identifikovať aj spoločné hlavné tézy v tom, čo hlásali – nevediac jeden o druhom!
kz: Nemohli podobné sociálne podmienky viesť ku vzniku podobných ideológií?
ep: Tým sa nerieši otázka. Musíte potom tak isto vysvetliť, prečo sa sociálne podmienky zmenili paralelne.
kz: Ako si to teda vysvetľujú historici?
ep: Nevedia to vysvetliť. Javí sa im to ako anomália, výnimočná zhoda okolností. Lenže týchto paralelných javov, ako tento, na ktorý poukázal Jaspers, je viac. V mojej knihe som ich zhrnul niekoľko desiatok. Okolo prelomu letopočtu sa napríklad zhlukol mimoriadny počet historikov. Môžete k tomu dodať, že Rimania mali proste záľubu v histórii; ale tým nič nevysvetlíte. Táto záľuba totiž vyvrcholila v tej istej chvíli medzi Číňanmi, ktorí o Rímskej ríši nevedeli takmer nič. 8. storočie bolo zase zlatým vekom poézie; na Ďalekom východe aj na Západe. Alebo vezmime paralely medzi najvzdialenejšími koncami Eurázie – Európou a Japonskom: Najväčší japonský dramatik bol zhruba súčasníkom Shakespeara a Moliéra. Najväčší japonský maliar súčasníkom Michelangela a Leonarda. Najväčší japonský matematik súčasníkom Newtona a Leibniza.
kz: Ako to, že si to historici doteraz nevšimli?
ep: Všimli. Ale oni vychádzajú z inej myšlienkovej paradigmy. Dedukujú, že Shakespearove hry sa proste nejako museli dostať do Japonska, aj keď o tom nič nevieme, a podnietiť tam rozkvet drámy. Lenže napríklad japonská matematika sa svojou povahou a metódami tak líši od európskej, že vôbec nemohla vzniknúť z európskych podnetov.
kz: A nedajú sa tieto javy vysvetliť ešte v rámci štatisticky tolerovateľnej výchylky?
ep: Z hľadiska matematickej štatistiky je náhoda vylúčená. Ja som tých javov zhrnul toľko, že prestali byť výnimkami a stali sa systémom. Čo predo mnou vyvstalo, je systém, v akom tieto paralelné inšpirácie prichádzajú. Možno pozorovať, že sa vracajú v určitých pravidelných intervaloch, periódach, ktoré sú pre každú oblasť špecifické, a navzájom sa skladajú a vytvárajú tak dosť zložitý výsledný obraz.
Najväčšie prekvapenie však je, že systém, ktorý som tak pracne odhalil štúdiom histórie, bol známy už v staroveku, len sa naň medzičasom zabudlo. Našiel som ho v spise katolíckeho opáta, Johanna Trithemia z roku 1509. Trithemius však čerpá z prameňov, ktoré možno vysledovať späť až ku gnostikom; a odtiaľ až k starobabylonskému kalendáru, ktorý je starý päťtisíc rokov. Kresťanstvo prevzalo prastaré náuky o hierarchiách anjelov a medzi nimi aj učenie o siedmich archanjeloch, ktorí sa striedajú ako vládnuci duchovia času. Z týchto siedmych archanjelov každý vládne určitý počet rokov, kým ho nevystrieda ďalší. Každý z nich inšpiruje určité špecifické duchovné podnety.
kz: Ako vieme, ktorý archanjel má aké vlastnosti?
ep: Z tradície. Vezmime si napríklad dvoch najznámejších archanjelov, spomínaných v biblii: Michaela a Gabriela. Gabriel pri narodeniach privádza duše z duchovného sveta na tento svet a Michael im pri smrti pomáha vystúpiť z tiel do duchovného sveta. Inými slovami: Gabriel ukazuje cestu od ducha k hmote, a Michael od hmoty k duchu. Jaspersova axiálna epocha je totožná s veľkým obdobím vlády archanjela Michaela (600-246 pr. Kr.), inšpirátora idealizmu. Ďalšie, menšie michaelské obdobia nasledovali okolo rokov 300, 800, 1300. Sú totožné s vrcholmi idealistickej filozofie; v Európe Plotina, Augustína, Eriugenu, Akvinského; v Indii Asangu, Šankaru atď. Jedno menšie Gabrielovo obdobie malo byť okolo roku 400 pr. Kr. a veľké v rokoch 1500-1900. V prvom z nich sa vyrojili všetky materialistické školy antiky; a druhé je známym obdobím materializmu a senzualizmu vo filozofii.
Americký sociológ ruského pôvodu Pitirim A. Sorokin analyzoval so svojím tímom súbor stotisíc výtvarných diel. Identifikoval v dejinách umenia konkrétne obdobia, v akých sa cyklicky striedajú dve tzv. sústavy pravdy: ideačná a senzitívna. Pre ideačnú sústavu pravdy je základnou a najvyššou hodnotou nadzmyslový, duchovný svet. Pre senzitívnu hmotná, zmyslovo vnímateľná skutočnosť.10 Sorokin nevedomky objavil obdobia, ktoré sa tradične pripisovali dvom najväčším archanjelom, Michaelovi a Gabrielovi.
kz: To znamená, že už v staroveku si ľudia všimli, že čas má nie len kvantitu, ale aj kvalitu; že rôzne obdobia sa striedajú a že sú v tom nejaké pravidlá?
ep: Presne tak. Vtedy boli všetci presvedčení, že výnimočné osobnosti, ktoré prinášajú nové smerodajné myšlienky, sú inšpirované celkom konkrétnymi duchovnými bytosťami. Nehovorilo sa, že človek „je“ génius, ale že „má génia“, t.j. inšpirujúceho ducha. Všeobecne známe vrcholy v dejinách medicíny, od starého Egypta cez Hippokrata, Galena, Avicennu sú totožné s obdobiami archanjela Rafaela, ktorý je tradičným patrónom lekárstva. Matematika rozkvitla päťkrát, vždy v obdobiach archanjela Zachariela, o ktorom sa tradovalo, že naučil aritmetiku už Abraháma.
Uvedomte si to, čo to znamená! Tieto dátumy archanjelských vlád nestanovil nikto „ad hoc“, dodatočne, aby sa to hodilo k historickým udalostiam. Boli stanovené vopred, najmenej pred dvoma či troma tisícročiami, ak nie piatimi – teda skôr, než sa celé nám známe dejiny odohrali!
kz: To vyvoláva dojem, ako keby sme boli predurčení.
ep: Nejde o predurčenie. Skôr ide len o poriadok, rytmy v prúdení duševných síl v kolektívnom podvedomí, alebo lepšie povedané nadvedomí ľudstva. Ako na tieto zmeny ľudstvo reaguje, ako s nimi naloží, to je celkom druhá vec. Pozrite, olympijské hry sa konajú pravidelne každé štyri roky. Každoročne na jar vychádzajú poľnohospodári na polia siať. Aj to sa dá predpovedať na neviemkoľko rokov dopredu. Ale nie preto, že by sme museli alebo boli predurčení. Ale preto, že je rozumné využiť jar na sejbu alebo konať niečo pravidelne. Je to prejav inteligencie, nie mechanickej nevyhnutnosti. A tak si môžeme prestaviť aj niečo ako „ročné obdobia“ ducha.
kz: Čo hovoríte, znie prevratne. Vyjadrili sa k tomu už nejakí ďalší odborníci?
ep: Rukopis malo k dispozícii už viac ako dva tucty historikov, filozofov, teológov, religionistov, archeológov, umenovedcov.
kz: Aké sú reakcie?
ep: Povedal by som, že vyvážené. Asi jedna tretina z nich je pozitívna. Nejaká nová syntéza vo filozofii dejín a kultúrnej antropológii je totiž už potrebná ako soľ. A každému, kto rukopis riadne preštudoval, je jasné, že na tejto veci niečo musí byť. Vzhľadom na odvážnu tému knihy je to úspech. Druhú tretinu by som označil ako zdržanlivú. Všetci si totiž uvedomujeme, že definitívne potvrdenie alebo vyvrátenie takej hypotézy je otázkou budúcich desaťročí. A ďalšiu tretinu tvoria skeptické a odmietavé postoje. Pre tieto skeptické postoje je však typické, že vychádzajú skôr zo svetonázorového stereotypu, než z vecných námietok. Vlastne žiaden z týchto „skeptikov“ si ešte nedal tú námahu preniknúť skutočne k tomu, čo hovorím; takže by som ich všetkých mohol považovať za nekompetentných. Nikto zatiaľ nesformuloval žiaden racionálny, vecný argument, ktorý by hlavnej téze mojej knihy protirečil. Náuku o striedaní duchov času, vrátane ich datovania, som si nevymyslel; tá bola daná už dávno. A historické udalosti som si tiež nevymyslel. Ich hodnotenie som prenechal odborným autorom, historikom, archeológom a historikom umenia, z ktorých som čerpal. Ja som vlastne len poukázal na zmysluplnú a významnú súvislosť, na to, čo C. G. Jung nazýval „synchronicitou“.
kz: Veríte teda, že anjeli jestvujú?
ep: Musíme si uvedomiť, že to, čo starí nazývali „anjelmi“, „duchmi času“, nech je to čokoľvek, sú reálne veličiny, sú to reálne fenomény, ktoré sú v dejinách až príliš hmatateľné a musia mať nejakú príčinu. Aj C. G. Jung bol presvedčený o tom, že v kolektívnom nevedomí ľudstva sa odohrávajú dlhodobé posuny, ktoré sa navonok prejavujú v „striedaní bohov“, náboženských, kultúrnych a umeleckých ideálov. Dalo by sa teda hovoriť aj o archetypoch v zmysle Junga.
kz: Máte teda v tom, čo ste objavili, nejakých predchodcov?
ep: Veľmi nie. Jung to tušil, ale nepredložil žiadne dôkazy. V ezoterických kruhoch a cirkvách sa pravda ďalej tradovali staroveké náuky, ale v podobe, ktorá už modernému človeku nič nehovorila. Kroeber, keď nenašiel žiaden jednoduchý systém, sa vzdal. Sorokin našiel len niečo ako čriepok z neznámeho, veľkého celku.
V uplynulých desaťročiach sa však takýchto čriepkov nazbieralo toľko, že sa začínajú skladať do uceleného obrazu. S Dr. Sheldrakeom som sa stretol viackrát na medzinárodných konferenciách. To, k čomu on dospel cez biológiu, vynikajúco zapadá do toho, k čomu som ja prišiel z celkom inej strany, od histórie. Aj v evolúcii živých organizmov jestvuje paralelný vývoj a rytmy. V evolúcii je poriadok, systém, ktorý sa vonkoncom nedá vysvetliť chaotickými, náhodnými genetickými mutáciami. Tým, že som preniesol metódy skúmania paralelít a rytmov z histórie do biológie, podal som z nečakanej strany dôkaz pre Sheldrakeovu hypotézu „formotvorných polí“. S predstavou o slepej evolúcii sa musíme rozlúčiť.
kz: Máme predpokladať, že za svetovým dianím pôsobia nejaké duchovné inteligencie alebo princípy nezávislé od hmoty?
ep: Podľa mňa sa tomu už nedá vyhnúť. Ale to je práve ten prah, na ktorom sa akademická obec zdráha byť konzekventná a urobiť potrebné kroky vpred. Bojí sa, že keď sa vedci na chvíľu pustia hmoty, veda celkom stratí pôdu pod nohami a všetci sa zvezieme do nejakého mysticizmu.
Niektorí ale tento krok už urobili. Mal som príležitosť stretnúť sa so Sirom Ecclesom ešte pred jeho smrťou. Spôsob, akým Popper a Eccles podali nepriamy dôkaz existencie duše, je po metodologickej stránke ten istý, ako ten môj. Z komplexných vzorcov činnosti mozgu, ktoré nemožno vysvetliť lokálnymi vlastnosťami hmoty, vyplynulo, že musia byť synchronizované z nejakého spoločného, nehmotného centra. Ja som z komplexných vzorcov kultúrneho diania na celej planéte vyvodil, že musia byť koordinované z nejakých nehmotných centier. Spôsob, akým Popper a Eccles dokázali prítomnosť individuálnej duše v tom, čo sa odohráva vnútri lebky, sa zásadne nelíši od spôsobu, akým som ja dokázal prítomnosť svetovej duše v dejinách celej planéty.
kz: J. M. Hurban pred stopäťdesiatimi rokmi napísal: „Pravdivá veda privádza k Bohu“. Aké to bude mať pre nás praktické dôsledky?
ep: Ďalekosiahle. Tieto poznatky majú totiž – na rozdiel od toho, čo sa v posledných storočiach robilo vo vede – takú povahu, že nie sú morálne neutrálne. Veriť, že celé svetové dianie, od vzniku života až po novoveké dejiny je len slepou jazdou náhod, je nielen nevedomosť; ale je to aj pohodlná filozofia pre tých, čo inklinujú k mravnému nihilizmu. Aj v cirkvách sa doteraz hovorilo o duchovnom svete stále tak hmlisto a odťažite, že z toho prakticky nevyplývali žiadne konkrétne dôsledky pre život a spoločnosť.
Akonáhle si uvedomíme, že duchovný svet je plný konkrétnych síl, ktoré majú tiež svoje zákony, a ktoré zmietajú celými národmi alebo kultúrnymi obdobiami, vyplynú z toho bezprostredne praktické dôsledky pre život. Asi tak, ako keď človek objaví nejakú prírodnú silu, povedzme elektrinu; tak už jej nechce byť ďalej vydaný bezbranne napospas, ale zo svojho poznatku vyvodí praktické opatrenia pre život a zariadi sa podľa toho (začne stavať bleskozvody). Ale nás teraz zasahujú tieto duchovné impulzy, ktoré prichádzajú od vyšších bytostí, doslova ako blesky z neba; ako nejakého pračloveka, ktorý nechápe, čo sa s ním deje, a modlí sa za búrky pod osamelým dubom, aby ho netrafilo. Toľko je asi platná aj naša sociológia.
Napríklad postmoderna a celý ten zmätok v myslení a hodnotách, ktorý sa začal zhruba od čias Nietzscheho, je chaotickou reakciou na impulzy, ktoré začal od konca 19. storočia vlievať do kolektívneho podvedomia ľudstva Michael. Tak ako u jednotlivca, keď niečo nekontrolovane pôsobí v podvedomí, nejaké vytesnené želanie, stáva sa nebezpečným, tak aj v kolektívnej psyché celých národov a kultúrnych období sú činné impulzy, ktoré sa zmenia na neurózu, pokiaľ sa ich nepodarí vyniesť do vedomia.
kz: Vaša kniha má rozsah 550 strán formátu A4, 600 farebných ilustrácií a obsahuje z vtáčej perspektívy celé dejiny od praveku po súčasnosť. Kedy si ju budeme môcť kúpiť v kníhkupectvách?
ep: Kniha je pripravená do tlače. Ale vydanie sa neobíde bez finančnej podpory sponzorov.
kz: Ďakujem za rozhovor.
ep: Nech sa páči.
Zhovárala sa: Katalin Zalka
1 John Carew Eccles, Karl Raimund Popper: The Self and its Brain. Springer, Berlin, 1977.
2 J. D. Barrow, F. J. Tipler: The Anthropic Cosmological Principle. Clarendon Press, Oxford, 1986.
3 Joseph Campbell: Mýty. Legendy dávných veku v našem denním živote. Pragma, Praha, 1998.
4 Stanislav Grof: Za hranice mozku. Narození, smrt, transcendence. Gemma89, Praha, 1992.
5 Karl Pribram: Languages of the Brain. Englewood Cliffs, Prentice Hall, 1971.
6 Rupert Sheldrake: The Presence of the Past. Fontana, London, 1989.
7 Rupert Sheldrake, Matthew Fox: The Physics of Angels. Harper Collins, London, 1994.
8Alfred Louis Kroeber: Configurations of Culture Growth. University of California, Berkeley, 1969.
9 Kolektív autorov: Dejiny Európy. Mladé letá, Bratislava, 1995
10 Pitrim A. Sorokin: Social and Cultural Dynamics. Bedminster, New York, 1962.
