MÔŽE BYŤ IDEALISTICKÁ VEDECKÁ EPISTÉMA ÚSPEŠNEJŠIA

 

Úvod ku kolokviu “Paralelné  a periodické javy v dejinách”, diskusia ku knihe “Angelológia dejín”

Katedra všeobecných dejín, Filozofická fakulta UK v Bratislave, 24. októbra 2002

 

Môžebyť idealistická vedecká epistéma úspešnejšia než materialistická? *

Emil Páleš

 

Bytosť vedy

Dovoľte, aby som na úvod kolokvia zhrnul výsledky môjho skúmania a vytýčil centrálnu otázku, kvô­li ktorej  sme sa tu zišli. Vedecké poznanie je proces; je to myšlienkový organizmus, v ktorom niektoré súčasti sú už pevné, isté, preverené tzv. „tvrdými“ metódami. Iné súčasti sú menej isté, ale prav­depodobné. A nakoniec sú tu indície, predpoklady, pracovné hypotézy, nápady, ktoré sú vysoko pohyb­livé a tvárne. Nie inak je to aj v knihe, ktorú som napísal: stoja tu vedľa seba poznatky na rôznych stupňoch istoty.

Veda nespočíva v tom, že sa budeme zaoberať iba tým, čo je stopercentne isté a ostatné vylúčime. Vedeckosť je v tom, ak sme si vedomí procesu vzniku a pôvodu našich myšlienok. O každej myšlienke vieme, ako vznikla, čím je podložená a  vieme posúdiť stupeň jej istoty. Tým sa vedecké myslenie líši od myslenia založeného na preberaní hotových myšlienok od autorít.

Kto chce vidieť z vedy iba to, čo je pevné, je ako niekto, kto namiesto celého človeka chce vidieť iba kostru. Teórie sú ako kostry. Sú konečným výsledkom pohybu, kedysi kvapalných, tekutých živých procesov, usadeninou minulosti. Veda je dobrodružstvo. Jej srdce bije tam, kde sa tvorí, kde ešte nedospela do fázy skostnatenia. Nebojme sa zúčastniť sa tohoto dobrodružstva – pokiaľ sme si na kaž­dom kroku vedomí, čo robíme!

 

Zhrnutie „Angelológie dejín“

Ako prvé treba vedieť, že všetky elementárne fakty, ktoré v knihe uvádzam, som prevzal z his­to­rickej a archeologickej literatúry. Tam, kde niektorá udalosť alebo jej datovanie nie sú isté, vzal som pred­bežne do úvahy tú najpravdepodobnejšiu možnosť. Snažil som sa budovať na tom, v čom sa jednot­livé historické školy zhodujú, nie na tom, v čom sa líšia. Pokiaľ sú v knihe napriek tomu nepres­nos­ti, budem vďačný tým kolegom, ktorí mi ich pomôžu pri druhom vydaní odstrániť. Ak sa doterajšie poz­natky  revidujú vo svetle novoobjavených dokumentov a vykopávok, budem ich akcep­to­vať. Nie je mojou ambíciou presadzovať nejaké nové historické doklady, ale spolieham sa, že odborníci ich poz­najú najlepšie. Otázka faktografie by preto nemala byť predmetom sporu.

Novým je v mojej knihe spôsob, akým som pospájal do súvislosti skutočnosti, ktoré sú všeobecne známe. Spôsob, akým som pochopil ich príčiny a význam. Ako vyštudovaný matematik a lingvista som nebol zaťažený ničím z toho, čo sa z historických vied učí na vysokoškolských katedrách. To mi umož­nilo pozrieť sa na dejiny s čerstvou intuíciou a celkom novými očami.

Skúmal som päť druhov javov alebo súvislostí, ktoré tvoria jadro knihy. Pokiaľ viem, som prvý, kto sa podujal  tento typ javov preskúmať systematicky v celosvetovom meradle od doby kamennej až po súčasnosť. Angelológia je syntéza, je to filozofia dejín. Filozofií dejín je mnoho, ale táto je prvá, kto­rá sa dá podoprieť aj exaktnou matematikou.

Prvým javom, ktorý som skúmal, je kultúrna fyziognómia. Všimnime si ako príklad rastlinu, ružu. Jed­notlivé časti rastliny – list, kvet, plod, semeno – nie sú akékoľvek, ale sú také, čo patria k sebe navzájom. Keby sme zmiešali brezu s dubom alebo prilepili ružové listy na kvet ľalie, každému by hneď udrelo do oka, že sa k sebe nehodia. Rastlina tvorí estetickú jednotu, je vystavaná v jednoliatom ume­leckom štýle. Za všetkými jej časťami akoby stála jedna entelechia, jedna formujúca idea. Platí to aj o ľudskom tele. Typológ preto vie z fyziognómie jednej časti tela odvodiť fyziognómiu ostatných častí. Napríklad z tvaru sánky si vie urobiť úsudok o tvare končatín alebo zo šírky lícnych kostí o šírke panvy.

Analogicky k týmto príkladom z prírody môžeme hovoriť aj o fyziognómii kultúr. Ak máme dajakú kultúru, ktorá má určitú ideovú náplň, patrí k nej aj určitý typ sociálnej štruktúry, určitý typ filo­zofie, vedy, umenia a náboženstva. Aj kultúry sú organizmy, v ktorých časť zodpovedá celku a nie je ľubovoľná. Ak máme teda niekde vedľa seba dva kultúrne znaky, môžu nastať dva prípady: buď sa tieto dva znaky ocitli vedľa seba v čase a priestore náhodne, bez hlbšej súvislosti. Alebo je medzi nimi hlb­šia spojitosť a vyskytujú sa spolu pravidelne. To znamená, že ak v danej kultúre objavíme jeden zo zna­kov, môžeme s veľkou pravdepodobnosťou očakávať aj ďalšie znaky s ním spojené.

Niektoré takéto spojenia sú známe a zdá sa nám, že vidíme prirodzené dôvody pre ich existenciu. Na­príklad spojitosť osvietenského typu racionalizmu s rozvojom miest. Alebo fakt, že k filozofii mate­ria­­lizmu a senzualizmu patrí naturalizmus v umení. Iné súvislosti sú na prvý pohľad menej zrejmé. Na­príklad prečo sú veľkí básnici predzvesťou revolučných prevratov alebo čo spája plastič­nosť v archi­tektúre s príchodom dobrého románopisu. A ďalšie spojenia sa nám môžu zdať vyslovene ne­očakávané a neuveriteľné. Napríklad fakt, že ak sa v móde objavia špicaté formy, zvyšuje sa úmrtnosť.

Jednotlivé kultúrne znaky sa teda prirodzene zhlukujú do strapcov podľa svojho zvýšeného spolu­výskytu („clusterizácia“). To nás oprávňuje hovoriť o kultúrnych typoch. Takýchto hlavných kultúr­nych typov som identifikoval sedem a množstvo podtypov, ktoré vznikajú ich kombináciou. Uvedom­me si, že pojem kultúrneho typu umožňuje vyvodzovať netriviálne poznatky, najmä v prípadoch, ak je zná­my iba zlomok skúmanej kultúry. Na základe jaskynných malieb v Altamire nás napríklad opráv­ňuje usudzovať o spoločenskej štruktúre a svetovom názore cromagnonského človeka.

Druhým typom javu, ktorý som skúmal, je synchronicita. Pojem synchronicity zaviedol Jung, ako zmys­luplný súbeh dvoch alebo viacerých udalostí v čase, medzi ktorými nie je vonkajšia príčinná sú­vis­losť. Najznámejšou synchronicitou v dejinách je Jaspersova axiálna epocha. Po roku 600 pr. Kr. sa v celom starom svete paralelne objavili veľkí myslitelia a náboženskí zakladatelia. Konfucius, Lao-c´, Buddha, Džina, Zarathuštra, grécki filozofi aj izraelskí proroci boli súčasníci. Nielenže sa objavili syn­chrón­ne v čase, ale hlásali aj spoločné hlavné myšlienky. Všade sa nezávisle objavili podobné sociálne trendy. Jaspers túto epochu popísal, ale nikto až doteraz nedokázal vysvetliť jej príčiny.

Pretože takéto synchronicity sa per definitionem v rámci materialistickej vedeckej paradigmy  vy­svet­liť nedajú, nevenovala sa im pozornosť ako kuriozite, ktorá vypadáva zo systému. Ja som svojou prá­cou ukázal, že synchronicity nie sú v dejinách výnimkou ale pravidlom. Sú ich stovky. Vymenujme len niekoľko príkladov paralelného diania na Západe a na Ďalekom Východe. Nielenže v 6. storočí pr. Kr. sa objavili tu aj tam najväčší filozofi. Ale ďalej v 4. storočí pr. Kr. najväčší logici, na prelome leto­poč­­tu najväčší historici, v 8. storočí tu aj tam najväčší básnici, v 15. storočí maliari a v 17. storočí naj­väč­ší dramatici. Okolo 11. storočia sa v architektúre na celom svete zdôraznil rytmický prvok, v 13. a 14. storočí sa všade zaostrila do špicatých foriem.

Podotýkam, že synchronicita je niečo iné ako migrácia kultúrnych prvkov. Migrácia sa odohráva s časo­vým posunom, takže to už nie je synchronicita. Typická synchronicita spočíva v časovom para­le­liz­me dvoch pôvodných kultúrnych výdobytkov, ktoré sú analogické svojou náplňou, ale majú roz­diel­nu formu, takže ani nemôžu byť kópiou jeden druhého. Gotická katedrála nevznikla z čínskej pagody, ale obe sú výrazne rytmické. Indická a čínska medicína nie sú založené na Hippokratových princípoch, ale predsa vznikali súčasne s gréckou.

Princíp synchronicity teda znamená, že ak máme niekde jeden kultúrny typ alebo znak, existuje neza­nedbateľná pravdepodobnosť, že sa tento typ alebo znak vyvinuli v tom istom čase nezávisle aj inde na svete. Vezmime si klasickú záhadu zániku mayskej civilizácie. Vo svetle tohto princípu pres­tá­va byť záhadou. Je súčasťou celosvetovej vlny deštrukcie, ktorá sa zdvihla koncom 8. storočia. Patrí k vikingskému drancovaniu, nájazdom Maďarov a k zmätku, v ktorom zanikla tchangská Čína.

Tretím skúmaným javom je rytmus. Rovnaké kultúrne typy sa neobjavujú len synchrónne vedľa se­ba v čase. Ale tieto synchrónne vlny sa aj vracajú na diachronickej časovej osi v pravidelnom rytme. O chví­ľu uvidíme na príklade dejín poézie, medicíny a dejepisectva, že vrcholné obdobia tvorby sa v tých­to odvetviach vracajú každých 500 rokov. Tento a niektoré ďalšie rytmy alebo náznaky rytmov som opäť systematicky spracoval.

Princíp rytmu teda znamená, že ak sa štatistická početnosť dajakého javu počas päť či desaťtisíc ro­kov známej minulosti zvyšovala periodicky, predpokladáme, že to tak bolo a bude aj ďalej smerom do nám neznámej minulosti a budúcnosti. To má veľký dopad nielen na archeológiu ale aj na futurológiu. Umož­ňuje nám to robiť predpovede. Nielen krátkodobé predpovede extrapoláciou momentálnych tren­dov. Ale predpovede celkom nových trendov na stáročia a tisícročia vopred.

Štvrtý fenomén, ktorý som skúmal, je súvislosť medzi dejinnými epochami a vývojovými fázami člove­ka ako jednotlivca. Z vývojovej psychológie poznáme psychické charakteristiky jednotlivých veko­vých fáz v ľudskom živote. Pre každý vek je typická iná konfigurácia psychických schopností a vlast­ností. Pre dieťa v predškolskom veku sú charakteristické napríklad obrazné myslenie, plastická fantá­zia, hravosť, schopnosť napodobňovania, tzv. detský fenomenizmus, detský prézentizmus. Dušev­ná konfigurácia typická pre tento vek je typická aj pre niektoré dejinné obdobia, ako baroko. Je evi­dentná v architektúre, maľbe, komédii, románopise, senzualistickej  filozofii a hedonistických sys­té­moch morálky tých čias.

K vlastnostiam, ktoré prevládnu v starobe, patrí konzervativizmus, rigidita, zameranie do minulosti, dô­raz na rešpektovanie poriadku a noriem, osamelosť, introverzia. Starecké črty majú aj celé dejinné epo­chy, ktoré prinášajú absolutizmus, rozmach dejepisectva a mníšske hnutia. Všetci vieme, aké sú zna­ky puberty. Je to čas prvých lások, romantiky, veľkého idealizmu ale aj revolučnosti a odmietania kon­vencií. Kompletný obraz puberty vidíme v romantizme. Romantizmy sa v dejinách vracali pra­videlne a zďaleka neboli iba záležitosťou Európy, ale záležitosťou celosvetovou.

To, že sa dejinné obdobia nápadne ponášajú na vekové fázy, by možno ešte nemuselo mať meta­fy­zic­ký význam, keby k tomu nepristupovala ešte jedna okolnosť. Tieto psychické konfigurácie sa v deji­nách striedajú pravidelne a časový poriadok, v akom sa striedajú vo svetovej duši a v duši jednotlivca, je jednotný. Je to jeden a ten istý časový poriadok! Nebudem rozvádzať, čo to znamená pre celú psychológiu a sociológiu.

Piaty a posledný fenomén, ktorý som skúmal, sú analógie medzi kultúrnymi formami a formami v prí­rode. Aj v evolúcii rastlín a zvierat existujú synchronicity a rytmy. Podobné formy a funkčné celky sa vyvíjali súčasne u rôznych druhov, ktoré sa navzájom nekrížia. Rastlinná stonka a chrbtica stavov­cov sa vyvíjali súčasne; rytmický systém listov a rebrá hrudného koša sa vyvinuli naraz. Existovalo ob­dobie, v ktorom sa vyvinuli zároveň kvetiny, farebné vtáčie perie a celá príroda sa odela fareb­nos­ťou; alebo obdobia, kedy živým tvorom narástli všetky  druhy ostňov, parohov, rohov a klov.

Analogicky k nim máme dejinné obdobia, kedy sa napríklad v architektúre stali dominantné ver­ti­kál­ne prvky ako stĺp; alebo rytmické prvky, ako rebrová klenba; alebo kvetinová ornamentika, ako ro­ze­ty a vitráže s farebným sklom; alebo sa všetky formy zašpicatili a zaostrili. Toto by opäť nemuselo zna­menať nič viac, než len toľko, že sa architekti a umelci jednoducho inšpirovali námetmi z prírody. Keby neplatilo, že evolučné obdobia v prírode, kultúrne vlny v dejinách a vývojové fázy jednotlivca pod­liehajú jednému a tomu istému časovému poriadku.

Synchronicity a rytmy v prírode zamýšľam spracovať v samostatnom zväzku. Pokiaľ sa potvrdia, aspoň tak ako v dejinách, bude to znamenať pre neodarwinizmus, že tzv. náhodné genetické mutácie vô­bec nemôžu byť náhodné. Do evolúcie prírody, svetových dejín aj do osobného života jednotlivca vplý­vajú tvorivé impulzy, ktoré sa riadia inteligibilným poriadkom. Prosím, zabudnite teraz na chvíľu na to, že vo svetovom názore materialistu nie sú známe žiadne také sily, ktoré by mohli takto účin­ko­vať vo všetkých týchto troch oblastiach súčasne.  Či takéto sily existujú alebo neexistujú, je práve pred­metom nášho skúmania. Nemôžeme preto vopred vychádzať z toho, že neexistujú.

 

Faktografická otázka

Prvá otázka, pred ktorou stojí toto kolokvium, je faktografická: Existujú naozaj v dejinách syn­chro­nicity, periodicity alebo rytmy, ako empirická skutočnosť, ktorá sa dá dokázať? Moja práca nazna­čuje, že existujú. Proti tomu bola vznesená doteraz len jedna vážna námietka. Námietka, či fakty nevy­berám vo svetle teórie, ktorú ešte len majú dokázať. Teda či som si z dejín nevybral už iba tie skutoč­nosti, ktoré dobre zapadajú do mojej schémy a ostatným nevenoval pozornosť. Tejto námietke som sa vyhol tak, že som nechal, aby fakty vybrali oponenti samotní. Dve najdôležitejšie nezávislé kon­trolné štúdie navrhol Dr. Viktor Krupa z Kabinetu orientalistiky SAV. Sú to „Konfigurácie kul­túr­ne­ho rastu“ od popredného amerického antropológa Alfreda L. Kroebera a „Sociálna a kultúrna dyna­mi­ka“ od amerického sociológa ruského pôvodu Pitrima Sorokina. Obe vyšli pred mojím narodením, tak­že som ich nemohol ovplyvniť.

Namiesto očakávanej falzifikácie, ktorou si boli viacerí oponenti vopred istí, obe štúdie vysokou mie­rou potvrdili moje predpoklady. Uvediem teraz len niektoré, najmenej zložité príklady. Sorokinova po­drobná štúdia revolučných indexov v dejinách Európy jednoznačne potvrdila, že v mnou pred­po­ve­da­ných obdobiach je revolučnosť až o 50% vyššia než inokedy. Ďalšia štúdia od J. S. Leeho potvrdila ten istý rytmus v čínskych dejinách, synchrónny s Európou.

O spracovanie Kroeberových údajov som požiadal Prof. Miroslava Mikuleckého z Ústavu pre­ven­tív­nej a klinickej medicíny. On navrhol štandardné matematické nástroje, ktoré sa používajú na zis­ťo­va­nie neznámych rytmov v chronobiológii. Autorom matematického algoritmu na spracovanie údajov je Prof. Ladislav Kubáček, bývalý riaditeľ matematického ústavu SAV. Ako prvé sme spracovali deji­ny antickej medicíny. Program nedostal žiadne iné vstupné údaje, než dáta narodenia naj­výz­nam­nej­ších antických lekárov. Úlohou počítača bolo zistiť, či vôbec existujú v dejinách antickej medicíny ne­ja­ké štatisticky signifikantné rytmy, a ak áno, tak aké. Jeden taký rytmus tu skutočne existuje. Má dĺž­ku periódy približne 500 rokov.

Skúmali sme ďalej dejiny indickej a čínskej medicíny. Nielenže sa v nich našla nejaká periodicita; ale aj dĺžka periódy je vo všetkých troch kultúrnych okruhoch rovnaká a všetky tri rytmy sú navzájom fá­zovo zosynchronizované. Špičkoví lekári sa objavovali v rôznych končinách sveta naraz a vracali sa v pra­videlnom rytme. A teraz to najzávažnejšie. Vrcholné obdobia tvorby vo svetovej medicíne sa zho­dujú s obdobiami vlády boha Nabuho v  starobabylonskom posvätnom kalendári. Starí Babylon­ča­nia používali kalendár, v ktorom sa sedem božstiev spájaných s nebeskými telesami cyklicky striedalo ako duchovia času. Každý z nich vládol 72 rokov, potom uvoľnil miesto ďalšiemu. Jedno a to isté bož­stvo sa tak dostalo do vlády každých 504 rokov. Nabu, neskôr v kresťanských časoch archanjel Rafael, sa stotožňoval s planétou Merkúr a bol patrónom lekárov. A najvýznamnejší lekári žili skutočne v obdo­biach jeho vlády.

Spracovali sme grécko-rímskych, byzantských a čínskych historikov. Aj tu sa našli rytmy. Tieto ryt­my sú zhodné, opäť 500-ročné a synchrónne. Ale fáza kulminácie je iná než u lekárov. Významní de­jepisci prichádzajú v obdobiach vlá­dy Ningirsua, babylonského Krona, pána času a patróna de­je­pis­cov. Spracovali sme ďalej dejiny ja­pon­skej, čínskej, arabskej, perzskej a gréckej poézie. Aj svetoví bás­nici sú synchronizovaní a pri­chá­dza­jú každých 500 rokov. Poézia kulminuje v obdobiach ba­by­lon­skej bohyne lásky, Inanny, Venuše. 

Preskúmali sme vlny tvorivosti v dejinách západnej, byzantskej a indickej filozofie. Veľkí filozofi sa objavujú v paralelných vlnách, raz za 500 rokov, v obdobiach vlády boha Slnka a pravdy Šamaša. Zana­lyzovali sme obdobia politickej nestability a rozvratu v starovekom Egypte a Číne. Vracali sa každých 500 rokov v čase vlády babylonského boha vojny a smrti Nergala, Marsa. Uro­bili sme skrížené korelácie: ak máme vlnu špičkových dejepiscov, existuje nemalá prav­depo­dob­nosť, že o 120 rokov neskôr príde vlna lekárov, o 180 rokov vlna básnikov a o 280 rokov vlna filozofov.

Len čo som práve vymenoval je osemnásť štúdií z desiatich krajín a piatich oblastí kultúry, z kto­rých každá nezávisle potvrdzuje jednu a tú istú vec. Rytmus babylonského sedembožstva v poradí Sín, Nabu, Inanna, Šamaš, Nergal, Marduk, Ningirsu. Čo tu počítač odhalil, nie je nič iné ako posvätný ka­len­dár starých Babylončanov, starý niekoľko tisícročí. Babylonskí kňazi správne pred­po­vedali príchod veľ­kých kultúrnych vĺn na tisícročia vopred. A my sme práve v tejto chvíli ich pred­poveď osem­násť­krát opa­kovaným dvojitým slepým pokusom verifikovali.

V mojej monografii som podal sofistikovanejšiu metódu, ktorá umožňuje aj rozklad zložitých ryt­mov na nezávislé kvalitatívne komponenty. Domnievam sa, že moja práca dostačuje na to, aby sme si spo­ločne uvedomili, že tu nemáme do činenia len s bezvýznamnými náhodnými zhodami alebo osob­nou vierou autora. Rytmy a synchronicity v dejinách existujú a to by sa malo stať podnetom pre ich ďal­šie skúmanie.

Pripomeňme si, že po celé 20. storočie vedecká obec dejinné rytmy takmer jednohlasne popierala a pre­to sa ani vážne neskúmali. Tón udávala Popperova kniha „Bieda historicizmu“. Podľa Poppera v deji­nách neexistujú žiadne zákonitosti ani rytmy a preto nie sú možné ani žiadne dlhodobé pred­po­vede. Menovite uvádza, že nikto nemôže predpovedať príchod revolučných období. Popper sa mýlil. Je­ho argument je teoreticko-špekulatívny a má veľmi slabý vzťah ku skutočnosti.

Mimochodom jedným z najprekvapujúcejších objavov chronobiológie v posledných desaťročiach je fakt, že v celej prírode, od jednobunkových baktérií až po človeka existujú tzv. cirkaseptánne rytmy, zalo­žené na čísle sedem. Ja som odkryl cirkaseptánne rytmy v dejinách. Oboje len potvrdzuje prastarý okultný poznatok, že sedmička je číslo času.

Navrhujem preto ako prvý záver: prehodnotiť náš vzťah k stredovekej angelológii a starovekej myto­lógii. Nie sú to povery ani bujná hra fantázie, ktorá sa nevzťahuje k ničomu skutočnému. Sú to poz­natky, ktoré v obraznej podobe vyjadrujú to, čo je aj pre vedu empirickou realitou.

 

Metodologická otázka

Prej­dime  k druhej a zaujímavejšej otázke tohto kolokvia. Ak sú dejinné synchronicity a rytmy fak­­tom, čo ich zapríčiňuje? Podarí sa vysvetliť ich existenciu pomocou doteraz vede známych fak­to­rov? A ak idealistická epistéma umožňuje vede robiť presnejšie a úspešnejšie predpovede socio­lo­gic­­kého vývoja (na tisícročia vopred) než materialisticko-senzualistická epistéma, čo nás vlast­ne oprávňuje trvať na tom, že materialistická epistéma smie byť vo vede jediná prípustná?

Klasické historické vysvetlenia na tento druh javov nestačia. Nie je možné vysvetliť napríklad vznik gréckej filozofie nejakými okolnosťami, ktoré pôsobili v čase jej vzniku v Grécku. Filozofia vzni­kla naraz na viacerých oddelených miestach. Synchronicity majú globálny charakter a vracajú sa perio­dicky po desaťtisíce rokov. Nie je možné ich vysvetliť žiadnou lokálnou, miestne a časovo ob­me­dze­nou príčinou. Im zodpovedajúca príčina by musela mať celoplanetárnu a dlhodobú, azda geo­fy­zi­kál­nu, klimatickú, kozmickú povahu?

Vieme, že Slnko, Mesiac, dokonca aj kozmické žiarenie z hviezd ovplyvňujú biosféru Zeme a v rám­ci nej aj človeka. O vysvetlenie pomocou periodických  kozmofyzikálnych polí sa pokúsi Prof. Miku­lecký. Myslím si však, že v tomto smere narazíme na neprekonateľné úskalia. Ťažko si totiž pred­staviť, ako by napríklad výkyvy magnetického poľa mohli podnecovať v jednom čase básnikov a v inom matematikov, lekárov alebo maliarov. Máme tu do činenia s periodickým striedaním kvality a nie len kvantity tvorivých osobností. Rovnako veľkou prekážkou je to, že babylonský zverokruhový kalen­dár je len prerušovane cyklický. Na konci každého platónskeho mesiaca je zlom, tak ako v oby­čaj­nom kalendári, kde každý mesiac začíname počítať znova od prvého. Žiadne skutočne periodické fyzi­kálne pole sa na vysvetlenie takéhoto systému nehodí.

Synchronicita sa per definitionem nedá vysvetliť materialisticky, pretože ide o zmysluplný súbeh via­cerých udalostí, ku ktorým neexistuje žiaden hmotný faktor, ktorý by ich spájal. Súčasný typ vedy bu­de pravda trvať na tom, že nejaký hmotný faktor sa tam zakaždým musí skrývať, a teda nejde o syn­chro­nicity, ale o systematickú náhodu. Ale systematická náhoda je contradictio in adjecto. Sys­te­ma­tic­ký jav nemôžu vysvetľovať zakaždým ad hoc, v každom jednom prípade inou zhodou náhodných okol­ností. Veda súčasného typu bude doporučovať investovať všetko ľudské úsilie do hľadania hmot­né­ho faktora, aj keby bolo tisíc rokov neúspešné, pretože nehmotný faktor spadá mimo rámec jej kom­pet­encie. Epistéma súčasnej vedy je materialistická. Boli by sme o krok ďalej, keby sme si uvedomili, že v rámci takej vedy, ktorá je spojená so svetonázorovým materializmom, zostanú horeuvedené sku­toč­nosti navždy nepochopiteľné.

Jestvujú aj iné epistémy. Napríklad renesančná, založená na analogickom myslení, alebo stre­do­ve­ká scholastická, založená na duchovnom realizme. V týchto epistémach sa náš záhadný  jav odjak­živa ja­vil ako prirodzený: Sedem duchovných inteligencií, archanjeli, sa cyklicky striedajú v kruhu ako du­cho­via času a inšpirujú ľudstvo. Táto odpoveď má v sebe úžasnú krásu, eleganciu a jed­no­duchosť, pre­tože zjednocuje veľké množstvo faktov pomocou jednoliateho vysvetlenia. Nie nepo­dob­ne tomu, ako keď Kepler postihol kľukaté dráhy planét jediným vzorcom.

Je tu však jedna námietka: tento zjednocujúci a zjednodušujúci faktor je nehmotný. Tzv. Dicker­so­no­vo pravidlo, ktorého sa dnes vedci držia, hovorí, že veda by mala byť hrou s jediným hlavným urču­jú­cim pravidlom: mala by sa pokúšať vysvetľovať svet len pomocou materiálnych príčin. Veda vraj ne­vylučuje možnú existenciu duchovného sveta. Ale tento svet podľa nej nemôže byť predmetom (ve­dec­kého) poznania, ale navždy iba predmetom viery. Alebo predmetom metafyziky, ktorá je v očiach ved­cov len neoprávneným špekulovaním o veciach, o ktorých existencii nemôžeme nič vedieť.

Z čias Bacona až k nám zasahuje predstava o vede, ktorá by mala vychádzať iba z empirických po­zo­rovaní. Pri pozorovaniach samotných sa však nemôže zastaviť. Indukciou musí prejsť k idei, forme, zá­konu, ktorý danej triede javov vládne. Ako by mohla idea vládnuť javom, ak je iba v mojej hlave? Zvláštne! Niekedy niet inej cesty, než považovať túto jednotiacu ideu za totožnú s nejakým síce ne­vní­ma­teľným, ale reálne účinkujúcim súcnom.

Newtonovi sa zjavila idea, matematický vzťah, ktorý vysvetľoval zároveň pohyby nebeských telies aj morský príliv. Vyvodil záver, že musí existovať nejaká neviditeľná sila, ktorá pôsobí na ľubovoľnú vzdia­lenosť, dokonca aj cez prázdny priestor. Leibniz a ostatní ho kritizovali za to, že do vedy zavádza „okult­né veličiny“. Newton sa bránil: „Gravitácia musí byť spôsobovaná činiteľom pôsobiacim ne­ustá­le podľa určitých zákonov, ale či je tento činiteľ hmotný, či nehmotný, je otázka, ktorú pre­ne­chávam úvahe mojich čitateľov“. Päťdesiat rokov zostala jeho teória neprijatá. Nakoniec ľudia uznali, že neexistuje lepší spôsob, ako sa dá uvažovať o tejto veci, než predstaviť si, že tento jav, pri ktorom sa telesá navzájom priťahujú nepriamo úmerne k druhej mocnine vzdialenosti, je spôsobovaný „prí­ťaž­livou silou“.

Oprávňuje nás teda jav, ktorý je reálny, ale nie je zredukovateľný na žiadne iné známe elementárne si­ly, usudzovať  na jeho samostatnú podstatu? Dejiny vedy odpovedajú na túto otázku kladne. Nikto nik­dy nezachytil gravitóny. Podľa Einsteina ani nemáme do činenia s gravitáciou, ale so zakriveným pries­torom. Newtonova gravitácia je len myšlienkovým doplnkom, svorníkom, čímsi chýbajúcim upros­tred empirických údajov.

Od čias kvantovo-relativistického prelomu sa stal tento postup vo vede vyslovene progresívny. Filo­zofia vedy si to nevšimla. Dnešná fyzika sa hemží veličinami, ktoré nezachytia nielen naše zmys­ly, ale ani žiadne prístroje. Kvarky a struny sú výsledkom „myšlienkových experimentov“, vychádzajú z rov­níc. Predpokladanú štruktúru hmoty, ktorá je za tým, čo sa dá vnímať, si iba myslíme. Je meta-fy­zic­ká. Z množstva ideí tá, ktorá je užitočná, ktorá vysvetľuje to, čo je viditeľné, zapadá do ostatného poz­nania, či dokonca umožňuje robiť predpovede a navrhnúť experimenty, ktoré sa potvrdzujú, sa po­važuje sa zodpovedajúcu skutočnosti.

Nemôžeme teda aj my usudzovať, že existuje sedmica princípov, ktoré pôsobia v dejinách? Nikto nik­dy nevidel gravitačnú silu samotnú, ale vždy len jej účinky. Práve tak ani my nemusíme vidieť arch­anjelov na to, aby sme pochopili, že sú. Fakty sveta, dôsledne domyslené do konca, nás ne­vy­hnutne vedú k ich poznaniu.

Z čoho potom pramení odpor vedcov k metafyzike? Z toho, že bývala príliš nekonkrétna a ako ve­dec­ká hypotéza neplodná. Zvykli sme si, že metafyzika – tu sú frázy plné samých abstraktných, od ob­sahu vyprázdnených pojmov ako „Boh“, „Absolútno“, „Bytie“, „duša“. Pri vysvetľovaní nejakého kon­krétneho javu vedcovi nepomôže, ak povie, že ho spôsobuje Boh, pretože sa tak rozhodol. Také vy­svetlenie sa totiž rovnako dobre hodí na vysvetlenie prítomnosti ľubovoľného javu, ale aj jeho ne­prí­tomnosti. Nedovoľuje nič predpovedať ani vysvetliť. Nie je plodné.

Všimnime si, že na Newtonovej hypotéze nebolo až také dôležité, či je neznámy faktor hmotný ale­bo nehmotný, ale to, že bol konkrétny. Bol daný matematickým vzorcom. A to umožnilo vyvodiť kon­krétne, overiteľné dôsledky. Nebolo dokonca dôležité ani to, že Newtonovu hypotézu vyvracali pro­ti­prí­klady. Nemohla vysvetliť posun Merkúrovho perihélia ani skutočnú dráhu Mesiaca. Nevy­ply­nulo z to­ho, že by gravitačná sila neexistovala. Ale neskôr sa ukázalo, že popri nej pôsobia ešte ďalšie fak­tory.

Dickerson a jeho stúpenci nepostrehli, čo robí vedu vedou. Duša vedy nie je v tom, že by sa ob­me­dzo­vala iba na to, čo sa dá vnímať fyzickými zmyslami. Ale v tom, že si o všetkom robí konkrétne a pres­né pojmy. Dickersonovci implicitne spájajú predstavu zákonitého, zreteľného, logického iba s ma­te­riálnym svetom a s duchovným svetom vždy len predstavu iracionálnych, nepredvídateľných, jed­no­rá­zových aktov Božej svojvôle, ktoré sú nepriehľadné. Preto sa nedá o nich rozmýšľať. Akým právom nám podsúvajú túto predstavu, že duchovný svet nie je inteligibilný, ra­cio­nálny, že v ňom nie je nič zá­konité? Veď podľa najlepších filozofických tradícií je duchovný kozmos ríšou svetového rozumu, v kto­rej vládne dokonalý poriadok a harmónia.

To neočakávané na Angelológii je, že je to konkrétna metafyzika. Obsahuje dostatočne jasný a ost­rý obraz  o nadzmyslových silách a procesoch, ktorý umožňuje formulovať konkrétne hypotézy, falzi­fi­kovať ich alebo robiť overiteľné predikcie. Preto spadá do rámca vedy. Umožňuje zjednodušiť veľkú roz­manitosť, je podnetná, užitočná, plodná pri lúštení hádanky sveta. A to je tá rozhodujúca okolnosť, kvô­li ktorej sa metóda použitá v Angelológii presadí ako pilotný príklad nastupujúcej vedeckej pa­ra­dig­my. Postupne si zvykneme na fakt, že neexistuje lepší spôsob ako rozmýšľať o kultúrnych vlnách, než predpokladať existenciu samostatnej noosféry, sféry myšlienok, v ktorej sa odohrávajú nejaké zá­ko­nité procesy.

Navrhujem ako druhý záver: Akceptujme, že to, čo naši predkovia nazývali anjelmi, nech už je to čo­koľvek, je niečo reálne, čo pôsobí a má účinky.

 

Je pojem anjela teoretický alebo empirický?

Prišli sme potiaľ, že z empirických pozorovaní prirodzene vyplýva potreba nejakého pojmu ana­lo­gic­kého stredovekému pojmu anjela. Teda ak aplikujeme len schopnosť rozumového uvažovania dô­sled­ne na zmyslové vnemy, vedie nás to nevyhnutne k poznaniu, že anjeli sú, aj keď ich nevidno. K ta­ké­mu záveru dospel anglický biológ Rupert Sheldrake pri rozhovoroch s bývalým dominikánskym mní­chom Matthewom Foxom v knihe „Fyzika anjelov“. Sheldrake nazval tieto neznáme sily za prí­ro­dou a dejinami morfogenetickými (tvarotvornými) poliami. No obaja sa zhodli na tom, že ide o pojem ekvi­valentný niekdajšej Aristotelovej entelechii alebo stredovekému anjelovi.

Takže pokiaľ chceme zo všetkých ľudských schopností používať poriadne iba jednu – ratio – javí sa to tak, že pojem anjela je iba predpokladaný, myslený, teoretický. Nevyhnutne vyplývajúci z em­pi­ric­kých pozorovaní, ale sám neempirický.

Človek je vybavený aj ďalšími schopnosťami, napríklad predstavivosťou, obraznosťou. Vieme, aká je to vlastne schopnosť, aký má potenciál? Pojem anjela nevznikol v dejinách na základe teoretických de­dukcií. Ale na základe zážitku. Vždy to boli konkrétni ľudia, ktorí ohlásili, že mali zjavenie, vi­denie, že k nim pristúpil posol (angelos) alebo niektorý boh. Prijali vnuknutie, obrazy preniknuté urči­tým vôľovým a mravným impulzom, ktoré mocne premieňali ich životy. Napríklad po roku 600 pr. Kr. vystúpili v rôznych častiach sveta nezávisle mudrci, ktorí mali zážitok, že sa im zjavila duchovná in­te­ligencia Slnka a dala im poznanie o rovnováhe a strednej ceste. V cyklickom striedaní vekov sa prá­ve v roku 600 pr. Kr. skutočne dostal na rad Michael, archanjel Slnka, ten, ktorý drží v ruke váhy, a vlá­dol až do roku 246 pr. Kr.

My ale tvrdíme, že tieto skúsenostné, zážitkové obsahy nie sú naozaj skúsenostné, empirické. Teda že nejde o vnemy, ale iba o konštrukcie našej predstavivosti. Na základe čoho to tvrdíme? Na základe apri­órnej idey, nedokázaného predpokladu, ktorý je súčasťou materialistickej epistémy: „Nič nie je v mys­li, čo predtým nebolo v zmysloch“. Alternatívna epistéma vznikne, keď túto tézu vynecháme a na­hra­díme ju starou platónsko-scholastickou tézou o priamom nazeraní ideí rozumom. Problém nie je v tom, že by táto idealistická epistéma nebola empirická, ale v tom, Locke zakázal duchovnú empíriu! Z Lockeho tézy vyplýva, že pôvodcovia najväčších mravných a kultúrnych impulzov človečenstva boli všet­ci buď psychotici alebo klamári.

V skutočnosti je ľudská duša otvorená do dvoch svetov: nadol do hmotného a nahor do du­chov­né­ho. Z oboch prijíma vnemy. Naša predstavivosť môže prijímať podnety zo zmyslových orgánov, ale aj „anjel hýbe našou predstavivosťou“, ako hovorí Akvinský v Sume teológie. Ak dokazujeme neexis­ten­ciu duchovného sveta tým, že si o ňom niektorí ľudia môžu vytvárať bludné predstavy, platí ten istý pos­tup aj na hmotný svet. To ukázal Hume. Bezprostredne vnímame len vlastnú dušu a nikdy ne­môžeme skutočne poznať, čo sa odohráva mimo nás. Nevieme, či nežijeme vo virtuálnej realite. Ale v ži­vote musíme konať tak, že ak sa dva vnemy vyskytujú vždy spolu, ak na nás účinkujú nezávisle od na­šej vôle a potvrdzujú to aj iné pozorovania, musíme ich brať vážne. To ale platí o všetkých vne­moch, či už prichádzajúcich cez fyzické zmysly alebo inou cestou. Aké sú vôbec dôvody pokladať hmot­ný svet za skutočnejší než duchovný?

To, že idey neprichádzajú zvnútra, sa nestalo nikdy predmetom dôkazu, ale bolo to Lockeho zá­žit­kom. Je to zovšeobecnenie Lockeho vlastnej duševnej konštitúcie a konštitúcie jeho súčasníkov. Kon­com 17. storočia sa ľudstvo nachádzalo v krajnom bode obratu, v ktorom sa tak ponorilo do hmoty, že stra­tilo vnútorné spojenie s nadzmyslovým svetom. Svetlo ideí v ľudskom vnútri vyhaslo. Ľudstvo však prechádza v dejinách pravidelne obdobiami, v ktorých  sa svojou nadzmyslovou podstatou strie­da­vo ponára hlbšie do hmoty a opäť sa z nej uvoľňuje. Lockeho téza bola v jeho časoch pro­gre­sívna, pod­necujúca pre rozvoj empirických vied, ale dnes už je dávno brzdou. Kedysi živá, pretože korenila v duchu doby, v podvedomých dojmoch vtedajších ľudí, straší dnes v akademických domoch ako mú­mia niečoho, čo kedysi žilo a bolo plodné. Súčasný duch doby pracuje na novom Organone nad­zmys­lo­vej empírie, ktorého kryštalizáciu môžeme očakávať okolo roku 2100.

Ako teda rozhodnúť medzi dvoma vedeckými paradigmami či epistémami? V prvom rade tak, že ne­budeme brať jednu za meter a kritérium tej druhej. Stúpenci materialistickej epistémy si v súčasnosti uzur­pujú monopol na vedeckosť. Veľkoryso nám dovoľujú veriť v duchovný svet, ale len nevedecky, sub­jektívne.

Prečo nie je vedecké hovoriť o duchovnom svete? Duchovné skutočnosti vraj nie sú empirické, nik­to ich nepozoroval. Ako to? Lebo aj keď ich pozoroval, nemohla to byť podľa Lockeho pred­pokladu prav­da a muselo tam ísť o niečo iné! Táto vedecká metóda obsahuje ako dogmu, že ak niekto niečo po­zoroval, tak to nemohol byť duchovný svet, a potom argumentuje tým, že duchovný svet nikto ne­po­zoroval. Je to circulus vitiosus, začarovaný kruh. V predpokladoch sú už obsiahnuté závery, ktoré sa ešte len majú dokázať.

Exemplárnym príkladom takého postupu je jeden vedúci pracovník filozofickej katedry ne­me­no­va­nej slovenskej univerzity. Publikoval odborný článok na tému, či môžeme vedieť, čo je po smrti. Pri­tom bolo potrebné definovať smrť. Zvolil si teda definíciu, že smrť je vtedy, keď človek definitívne stra­tí vedomie. Potom rozobral rôzne zážitky prahu smrti a uzavrel, že títo ľudia ešte neboli mŕtvi, pre­to­že mali ešte vedomie. Preto si nikdy nemôžeme byť vedomí, čo je za prahom smrti. Keby sme si to uve­domili, neboli by sme podľa definície mŕtvi. Stačí zameniť túto definíciu za staršiu definíciu, že smrť je oddelenie duše od tela. Výjde nám, že mystik alebo filozof môže zomrieť už za života. Pokiaľ je schopný odriekania a odpúta sa od telesnosti, vstúpi do rovnakého stavu vedomia, v akom bude po roz­pade fyzického tela. Rôzni odborníci-špecialisti toho veľa poznajú, ale nepoznajú sa­mi seba. Ne­uve­domujú si skryté predpoklady a pôvod svojich vlastných myšlienok. Poznanie bez seba­­poznania sa me­ní na ignoranciu.

Archanjeli sú skúsenostnou veličinou, nie teóriou. Vnímajú ich všetci. Hierarchie anjelov pôsobia v nad­vedomí (a démonov v podvedomí) ľudstva. Napríklad vystriedanie duchov času pocíti vždy každý člo­vek na Zemi, až po posledného obyvateľa najvzdialenejšieho ostrova. Zvnútra sa mu začnú vynárať iné obrazy, sny, túžby, iný životný pocit. Aj keď iba zasvätenci si dokážu ujasniť pôvod týchto pod­ne­tov a géniovia ich dokážu tvorivo premeniť a sformulovať umelecky, filozoficky, vodcovsky či inak. Ma­sy ich vnímajú inštinktívne, ako všeobecnú náladu.

Tieto impulzy sa vynárajú z ľudského podvedomia, o ktorom hmotná veda pranič nevie. Vyplýva len z jej centrálnej dogmy, že toto dianie musí byť uzavreté v nervových dráhach v lebečnej dutine jed­notlivca. Synchrónnosť a rytmickosť mentálnych vĺn vo svetovej duši to vyvracia tak zreteľne, že to až bije do očí. Tisícky pokusných sérií s prenášaním myšlienok, medzi ktorými desiatky sú také, že aj najzarytejším skeptikom došla fantázia pri vymýšľaní námietok. Toto nekonečné hľadanie ma­te­riál­nych faktorov aj tam, kde nie sú, to je skutočná materialistická mystika, ktorá sa drží svojho aj za cenu obe­tovania zdravého rozumu. Súčasný empirizmus zrádza svoje vlastné princípy, keď sa všetky vne­my snaží natiahnuť na Prokrustovu posteľ materialistickej filozofie.

Kritérium správnosti paradigmy môže byť v konečnom dôsledku len jej užitočnosť a plodnosť. Ako vra­ví Goethe: „len to, čo je plodné, je pravdivé a krásne“. Alebo: „po ovocí ich poznáte“. Ak daná epis­téma dokáže tvoriť konkrétne overiteľné hypotézy, veľa vysvetliť a zjednodušiť a robiť úspešné pre­dikcie, určite ju budú používať aj ďalší. Angelológia dejín to dokázala v miere, o akej sa doteraz socio­lógom a historikom ani nesnívalo. Ukázala, že veda sa dá robiť aj v spojení s idealistickou epis­té­mou, a že môže byť – prinajmenšom v niektorých oblastiach – neporovnateľne úspešnejšia než mate­ria­listická veda. Navrhujem preto, aby bola metóda použitá v Angelológii uznaná za vedeckú. Pri­ho­vá­ram sa za to, aby sa obe, materialistická aj idealistická epistéma rozvíjali súčasne, jedna vedľa druhej.

 

Vede sa otvára nový rozmer

Dospeli sme k nezvyčajnému záveru, že idealistická veda sa od materialistickej čo do vedeckosti v ni­čom zásadnom nelíši. Je racionálna aj empirická. Navyše nie je jednostranná, nepopiera zmyslovú skú­senosť. Materialistická veda sa snaží nadzmyslovú polovicu ľudskej skúsenosti odvysvetliť ako neexis­tujúcu. Nadzmyslová skúsenosť sa získava introspekciou, ale inak overuje rovnako ako zmys­lo­vá: Pozorovaním, aktívnym experimentom, porovnávaním s ďalšou nadzmyslovou skú­se­nosťou z ne­zá­vislého zdroja, formuláciou predpovedí. Naviac: nadzmyslová skúsenosť sa overuje po­mo­cou zmys­lo­vej. Pravé zjavenie je v súlade so zmyslovým pozorovaním. Zmyslová a nadzmyslová empíria sa do­pl­ňujú a až obe spoločne tvoria úplný celok. Prvá je skúšobným kameňom druhej a druhá je vy­svet­le­ním prvej.

Zamyslime sa nad tým, prečo doterajšia veda nielenže nie je schopná poznávať duchovný svet, ale ne­dokáže vysvetliť ani veľkú časť hmotného sveta. Tieto hmotné javy majú totiž duchovnú podstatu. Vez­mime si opäť Popperov príklad s revolučnými obdobiami. Vďaka čomu sme dokázali predpovedať kriv­ku revolučnosti? Ako sme postupovali?

Medzi siedmimi archanjelmi sú dvaja, ktorí pôsobia najmä na našu citovú prirodzenosť (Anael a Sa­mael). Ovplyvňujú človeka počas dvoch emocionálne najlabilnejších a najkonfliktnejších životných ob­dobí – puberty a krízy stredného veku. Anael je Inanna, staroveká bohyňa lásky a vášní a Samael je Ner­­gal, boh nenávisti a smrti. Ďalší dvaja (Zachariel a Rafael) posilňujú myslenie. Teda pokojnú, chlad­­nú hlavu ako protijed proti vášňam. Rafael je Nabu, boh liečiteľ a Zachariel je Marduk, ste­les­ne­nie poriadku a zákona. Toto je nadzmyslové pozorovanie, takto sa tieto bytosti javia vnútornému zra­ku.

Naša hypotéza je takáto: Anael a Samael budú revolučnosť zvyšovať. V čase, keď popri ostatných arch­anjeloch spolupôsobí ako duch času aj jeden z týchto dvoch, revolučnosť sa zvýši a vyvrcholí v ča­se, keď sa stanú duchmi času obaja naraz. Zachariel a Rafael budú revolučnosť tlmiť. Keď pôsobí aspoň jeden z nich, revolučnosť sa zníži a najnižšia bude vtedy, keď zapôsobia spoločne. Ďalej môžu pô­sobiť súčasne protikladní anjeli a ich účinky sa budú navzájom rušiť. V anaelsko-rafaelských alebo samaelsko-zacharielských obdobiach nebude revolučnosť ani príliš vysoká ani nízka. Inak v čase, ke­dy nepôsobí ani jeden z tejto štvorice, bude revolučnosť priemerná.

Na tomto základe sme zostavili hypotetickú krivku revolučnosti. Skutočná krivka revolučnosti s ňou výrazne koreluje (korelačný koeficient = 0,7). Naša hypotéza pritom nie je zostavená ex post ale­bo ad hoc. Za prvé preto, lebo pred­chádzala kontrolné štúdie. A za druhé preto, lebo ide stále o jeden a ten istý sedemnásobný ryt­mus, ktorý platí pre všetky časy, krajiny a kultúrne odvetvia. Nezostavujeme pre každý nový dejinný jav novú hypotézu.

Ako to, že antropológovia ako Kroeber alebo Sorokin nenašli vo svojich krivkách žiadnu pra­vi­del­nosť, žiaden systém? Hľadali totiž vždy len triviálny pravidelný rytmus a keď ho nenašli, uzavreli, že všet­ko má náhodný charakter. Dešifrovať krivku revolučnosti si vyžadovalo mať zreteľnú predstavu o poč­te a povahe neviditeľných síl, o kvalitách aj rytmoch ich pôsobenia. Výslednicou spo­lu­práce týchto síl je zložitá trajektória, ktorá nemá na prvý pohľad pravidelnú podobu. Vedcom chýba práve takáto ví­zia.

V súčasnej vede sa kladie extrémny dôraz na racionálnu metódu, pomocou ktorej sa overujú hy­po­té­zy. Na meranie a matematické spracovanie údajov. Každý nový objav má však dve fázy. Prvou je tvor­ba hypotézy, a až druhou je jej overenie. V prvej fáze sa uplatňujú skôr iracionálne postupy prí­buz­né umeniu: predstavivosť, intuícia. Hypotéza sa môže bádateľovi snívať alebo ho môže len tak na­pad­núť. O tejto prvej fáze súčasná vedecká metodológia mlčí ako keby neexistovala. Pritom obe fázy sú rovnako dôležité. Ak prevládne prvá fáza, vzniká rojčenie bez pevnej pôdy pod nohami. No ak pre­vlád­ne druhá fáza, máme more nič neznamenajúcich údajov a žiaden nápad.

Prvá fáza je syntetická, druhá analytická. Nástrojom prvej fázy je pravá a druhej ľavá hemisféra moz­gu. Rovnaká funkčná diferenciácia platí pre zemský organizmus ako celok. Východná pologuľa pri­jímala introspektívne náboženské pravdy a západná sa stala tvorcom experimentálnej vedy.

Nadzmyslová a zmyslová empíria musia byť v rovnováhe, ak má vzniknúť ozajstné poznanie. Nad­zmys­lová empíria je tvorcom hypotézy pre zmyslovú a jej vysvetlením. Je tým, čo si empirické po­zo­ro­vania k sebe žiadajú ako svoj nevyhnutný myšlienkový doplnok. Myslenie sa stáva pravdivým vo chví­li, keď sa mení na vnímací orgán duchovného sveta. Súčasná veda sa takmer výlučne sústredila, ba stotožnila s druhou fázou a s analytickou metódou. A náboženstvo si ponechalo prvú. Obe fázy sa však samy osebe stávajú neplodné. Vedec a kňaz musia splynúť v jednej osobe!

Výskum, za ktorý bol Roger Sperry odmenený Nobelovou cenou, potvrdil, že najtvorivejší ľudia sú tí, čo dokážu využívať a pružne prepájať obe hemisféry mozgu. Dobrý bádateľ musí žiť v rytmickom ky­vadlovom pohybe medzi introvertnou a extravertnou, pasívnou a aktívnou, ženskou a mužskou strán­kou svojej psychiky. Medzi prijímaním inšpirácie z vyšších svetov a jej racionálnym pre­ve­ro­va­ním vo vonkajšom svete. Jednostranné používanie ľavej mozgovej hemisféry nemôže viesť k ničomu iné­mu ako k materialistickému svetonázoru.

Vedcom sa kopia pod rukami hory informácií, ktorým nevedia dať žiaden zmysel. Nevedia v nich náj­sť žiaden logos, žiadnu myšlienku. Prevažná časť sveta sa im javí ako chaos, náhodné dianie. Deji­ny sveta, evolúcia prírody, ľudské sny – všetko je chaos, slepá a bezvýznamná náhoda. Kde mal vziať Kroe­ber jasný obraz o povahe jednotlivých archanjelov a vzťahoch medzi nimi? Tridsať rokov zhro­maž­ďoval údaje. Ale nemal žiadnu myšlienku. Keby ju mal, bol by ju mohol vzápätí potvrdiť. Ibaže nič ho nenapadlo.

Väčšina javov samé osebe neprezradzujú svoju ideu otvorene. Ale je potrebné v myšlienkach uro­biť niečo ako vektorový rozklad javu na nezávislé zložky. Ak sa majú pre nás stať viditeľnými pravi­del­né rytmy v dejinách, musíme vedieť urobiť ich rozklad na zložky pochádzajúce od rôznych du­chov­ných príčin. Napríklad odlíšiť duchov času od duchov národov. Duchovia času pôsobia globálne, pri­nášajú vlnu tvorby v jednom kultúrnom odvetví krížom cez všetky národy sveta. Duchovia národov pô­sobia lokálne, inšpirujú plejádu veľkých osobností všetkého druhu ale ohraničenú na jeden národ. Duch národa aj duch času má svoj vlastný rytmus a keď ich v duchu nevieme odlíšiť, ale to všetko sple­tieme dohromady, nevidíme v dejinách nič.

Keby sa vo fyzike postupovalo tak ako v kultúrnej antropológii, nedala by sa dokázať ani exis­ten­cia gravitačnej sily. Lístok tancujúci vo vetre alebo raketa vzďaľujúca sa od Zeme by sa museli brať za dô­kaz, že telesá padajú rovnomerne zrýchleným pohybom nadol iba niekedy. Zákon príťaž­livosti preto nie je žiaden zákon. Správna odpoveď však znie, že zemská príťažlivosť pôsobí vždy, ale okrem nej pô­sobia ešte aj ďalšie sily. Trajektória telies je výslednicou spolupôsobenia týchto síl.

Veľkolepá perspektíva vedy teraz neleží v ešte ďalšom zdokonalení rozumových nástrojov. Toto nie je práca pre počítače. Musí začať s cieľavedomým zdokonaľovaním ľudskej obraznosti, aby sa dos­­tala do rovnováhy. Zušľachtená, sčistená obraznosť sa mení na zrakový orgán ducha. To si však vy­žaduje od vedca zdokonaľovať aj svoj citový a vôľový život, nie len intelekt.

V tomto sa sofiologická metóda naozaj líši od baconizmu: Duchovná veda vyžaduje od svojho adep­ta zvládnuť všetky tie schopnosti aké materialistická od svojho. No okrem toho ešte čosi navyše. To­to navyše je predovšetkým všestranné rozvíjanie celého človeka, nie len niektorých jeho vlastností. Vy­žaduje si ďalej schopnosť tvoriť nielen kvantitatívne, ale aj kvalitatívne pojmy. Materiálna veda je pod­množinou duchovnej. A duchovná veda je rozšírením materiálnej na vyššie svety.

Materialistická veda je naozaj úspešná vlastne len v skúmaní minerálnej ríše. Je to tá časť sveta, kto­rá sa dá dobre pochopiť v spojení s kvantitatívnymi pojmami, teda matematickými rovnicami. Ďal­šie vyššie ríše – rastlinná, zvieracia a ľudská – si vyžadujú inú tvorbu pojmov. Predstavujú hmotu oži­ve­nú, oduševnenú a oduchovnenú  vyššími princípmi, ktoré ju prenikajú a organizujú. Dešifrovať túto orga­nizáciu znamená byť schopný tvoriť také pojmy, ktoré zodpovedajú tým živým ideám samotným, kto­ré ako tvorivé sily pôsobia za týmito ríšami. Dejiny nikdy nebude možné pochopiť inak, než pomo­cou inšpirovaných pojmov, lebo ten, kto v nich pôsobí, sú duchovia inšpirácie – archanjeli.

Onen nový rozmer, ktorý sa vede otvára, leží v zušľachtenej tvorbe pojmov a predstáv. Veda už dáv­no stagnuje nie kvôli nedostatku nameraných údajov, ale kvôli pojmovej slepote. Astrofyzici már­ne hľadajú matematickú rovnicu sveta. V tom, čo je okolo nás, pôsobia bytosti, ktoré sú stelesnením este­tických a morálnych kvalít, cností. Akonáhle sme tieto cnosti a kvality schopní utvoriť v nás sa­mých, stávajú sa pre nás viditeľné.

Naša hypotéza o archanjelských silách sa od Newtonovej hypotézy o gravitačnej sile nelíši v tom, že by bola neempirická. Obe hovoria o určitej nadzmyslovej podstate.  Ale líši sa v tom, že obsah poj­mu archanjel je kvalitatívny, je to estetický a morálny obsah. Toto je tá podstatnejšia hranica, na prahu kto­rej veda stojí. Nie anjeli sú neviditeľní – ale my sme esteticky a morálne slepí!

Len čo sa pozdvihneme k vnútornému zážitku a jasnému videniu tej-ktorej duchovnej bytosti, do­ká­žeme rozpoznať, dokonca aj kvantifikovať jej prejavy vo svete okolo nás. Tento postup je do tej miery vedecký, do akej sme schopní utvárať nematematické pojmy presne a jednoznačne, ale to nie je iné ani v psychológii, histórii a všetkých ostatných humanitných vedách. Kým nie sú v stave pravdivo tvo­riť pojmy zodpovedajúce nefyzickým skutočnostiam, nie sú to vedy.

Tieto vedy cítia, že nie sú vlastne oprávnené robiť žiadne syntézy. Napríklad historik nikdy nevie, či smie dve v niečom podobné udalosti právoplatne zhrnúť pod nejaký spoločný pojem, povedzme fran­cúzsku revolúciu a revolúciu vo Vietname, ktorá sa odohrala v tom istom roku. Myslí si (spolu s Bene­dettom Crocem), že každý taký pojem bude len nominalistický, subjektívne vytvorený rozprá­va­čom. Odteraz vieme, že v uvedenom príklade existuje idea, a to realisticky, ktorá obe udalosti spája – je ňou archanjel Anael. Angelológia dejín je prvá novoveká filozofia dejín, prvá dejinná syntéza, ktorá si zá­roveň pre seba vydobyla aj svoje metodologické oprávnenie.

Kde môžeme teda, ako bádatelia, získať tie správne hypotézy, ktoré zapadnú ako kľúč do zámky sve­ta? Len od tých bytostí, ktoré ako živúce idey a tvorivé princípy reálne pôsobia vnútri týchto vecí samot­ných! Tým je preklenuté Kantovo subjektovo-objektové rozštiepenie. V našom vlastnom vnútri sa môžeme spojiť s vecami osebe, so samotnými tvorivými silami, ktoré sú ideami týchto vecí. Inak ideu poznáme len u artefaktov vytvorených človekom, pretože sme ich tvorcami. Kto pochopí ideu spa­­ľovacieho motora, vie o spaľovacom motore všetko, čo je na ňom podstatné. Tak stoja aj za prí­ro­dou a dejinami bytosti, ktoré sú ich ideami. Láska a úcta prebúdzajú latentnú schopnosť našej duše sa s nimi spojiť. Všetky spoločne tvoria jeden harmonický celok, ako údy jednej bytosti, Sofie, Nebeskej Múd­rosti.

 

Dickerson R. (1992): Game of Science. Journal of Molecular Evolution, 34:277.

Fox M., Sheldrake R. (1996): The Physics of Angels. A Realm where Spirit and Science meet. Harper, San Francisco.

Jaspers K. (1955): Vom Ursprung und Ziel der Geschichte. Fischer, Frankfurt.

Jung C. G. (1960): Synchronicity. An Acausal Connecting Principle. University Press, Princeton.

Kroeber A. L. (1969): Configurations of Culture Growth. University of Cali­for­nia, Berkeley.

Páleš E. (2001): Angelológia dejín. Paralelné a periodické javy v dejinách. Sop­hia,­ Bratislava.

Páleš E., Mikulecký M. sen. (2002): Periodický výskyt veľkých lekárov v deji­nách starého Grécka, In­die a Číny. 23. seminár „Človek vo svojom pozemskom a koz­mickom prostredí“, Úpice, 21.-23. máj 2002.

Páleš E., Mikulecký M. sen. (2002): Periodic Emergence of Great Poets in the His­tory of Arabia & Persia, China and Japan. The 5^th International Symposiumof Chro­nobiology and Chronomedicine, Guilin, China, October 14-21, 2002.

Páleš E., Mikulecký M. sen. (2003): 500-ročný rytmus v dejinách starogréckeho, rímskeho a čínskeho dejepisectva. Acta historica posoniensis, FiF UK, Bratislava.

Páleš E., Mikulecký M. sen. (2003): Periodic Emergence of Great Philosophers in the History of Late Antique and Medieval Euro­pe, Byzantium & India. V príprave.

Páleš E., Mikulecký M. sen. (2003): 500-Year Periodicity in the History of Ancient Egypt. V príprave.

Popper K. R. (1957): The Poverty of Historicism. Routledge, London.

Sorokin P. A. (1962): Social and Cultural Dynamics. Bedminster, New York.