Knižná revue, 28. november 2001
Anjelská kniha
Recezia na knihu Emila Páleša: Angelológia dejín. Sophia, Bratislava, 2001
Človek v istej chvíli pocíti naliehavosť túžby objasniť podstatné znaky skutočnosti, určiť súradnice svojho bytia, aby sa tak premietol na plátno univerza a uvidel v toku neprestajne vznikajúceho a zanikajúceho života. Ciest pri hľadaní odpovedí na veci vymykajúce sa z rámca bežných skúseností sa núka neúrekom: od krátkodychých, zaručených skratiek, po zložité okľuky, často prepadnuté do nezrozumiteľnosti. Emil Páleš z tohto pohľadu netrpí nedostatkom, práve naopak, jeho hľadačská vášeň našla čistý výraz v kultivovanom spôsobe, akým zasahuje veľké ,,neznáme”.
Angelológiu by sme do reči každodennej preložili slovom anjelológia, veda o anjeloch, prípadne by sa kniha ,,mohla volať aj ,Atlas archanjelov´, prvý svojho druhu na svete.” (s. 14). Čítate správne, nijaké zápecnícke fazuľky... Čo teda vtislo tejto práci punc svetovosti? Po novembri 1989 sa na náš knižný trh vyrojila literatúra s duchovnou tematikou, no svojou, nezriedka pofidérnou, úrovňou zvalcovala a valcuje aj tie najvyššie hodnoty, ktoré sa pokúša prezentovať. Selekcia tlačí na plecia samotných čitateľov, preto ma nezaskočí, ak mnohí pri zmienke o svetovosti zívnu, veď v ,,ducharine” sa to svetovosťami (typu: som šaman) len tak hemží. Našťastie sa v tomto prípade nemusím obávať vopred prehratej obhajoby, kniha má na to, aby sa obhájila sama... Spočiatku som nedôveroval: vyše 600 strán vskutku náročného textu vzišlo z jediného autora, doba polyhistorov je dávno preč a pri súčasnom stave poznatkov podčiarkuje vierohodnosť to, že na širšie koncipovaných prácach budovaných vo vzťahoch s takmer všetkými prírodnými a humanitnými vedami sa prosto podieľa viacero autorov;ale keď som videl, s akou bravúrou ten jediný uštedruje bolestivé štípance histórii, kulturológii, filozofii, antropológii, psychológii i teológii, biológii, genetike atď., dal som sa prehovoriť (mimochodom, kniha sa rodila 10 rokov). A zďaleka to neboli len štípance, prevažovali presne mierené údery fundovaných argumentov, ktorých snahou bolo poukázať na slabosť materializmu vo vedách v porovnaní s duchovným nazeraním. A zďaleka neostalo iba pri kritizovaní, materialistické princípy spolu s izolacionistickým intelektualizmom nedokážu vysvetliť to, čo dokáže duchovná veda spojením zmyslovej s nadzmyslovou empíriou. Angelológia dejín je prvým zväzkom edície Základy duchovnej vedy, ktorej dominuje vedecko-umelecké a morálne chápanie sveta (s. 92) - je to svojbytná vedecko-estetická štúdia sústredená na paralelné a periodické javy v dejinách: vznikajú vďaka rytmickej kvalitatívnej štruktúre času. Páleša nezaujíma koľko je hodín, ale aký je čas. A za štruktúrou času stojí pevný, hierarchizovaný duchovný svet s duchovnými bytosťami, ktoré charakter daného historického úseku inšpirujú. Detinskú predstavu anjela, kučeravého dobráka s husími krídlami, tu doslova zmietla predstava dôstojnej autority - zasahujúcej do zmien duchovnej atmosféry, do vývoja a dejín ľudstva a jeho vedomia. Autor sa bližšie zaoberá činnosťou ôsmeho anjelského chóru, siedmim archanjelom – pre zaujímavosť: teraz sme pod vplyvom archanjela-ducha času Michaela, ktorý v svojich obdobiach inicioval napríklad vznik a zlaté obdobia filozofie, demokracie atď.
Ani by som sa nečudoval, ak si niekto po tomto krátkom, kondenzovanom exkurze povie: nie je to predsa len nejaký vtip alebo čo? Nie, nie je, kniha má sugestívny morálny náboj a presvedčivosť okrem iného potvrdenú vedeckým statusom autora: vyštudoval kybernetiku a päť rokov viedol výskumnú úlohu Počítačový model slovenčiny v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV. Nuž, ale nevylučoval by som možnosť jej postmoderného čítania. Takýto čitateľ určite bude tiež súhlasiť, ale iba pod podmienkou, že všetko je fikcia. A naozaj, z úplne iného uhla sa zrazu môže vytešiť priam z tolkienovského rozprávačstva (príbehy vymyslených postáv), ecovskej dômyselnosti (prisúdenie časových etáp archanjelom sa odvíja od spisu zabudnutého stredovekého opáta Trithemia) alebo, s odvahou, z mitanovskej metatextovosti (mix tajných náuk, astrológie, C. G. Junga...). Za úvahu stojí aj foucaultovská esejistická zručnosť (ach, podmanivý štýl). Sloboda umožňuje právo akéhokoľvek čítania, čo vzbudzuje pochybnosti - na tomto mieste sa však kniha šikovne obhajuje autorským postojom: Páleš nazýva postmodernu slnečným démonom (antisilou voči slnečným silám Michaela), skromne oceňuje jej pozitíva, no od jej všeobecného chaosu sa dištancuje. Zato inak sa stavia k slovanstvu a Slovákom najmä v poslednej kapitole O potrebe duchovnej akadémie vied a umenia ako predpokladu morálnej a hospodárskej obnovy Slovenska. Na základe špecifických vlastností a predurčenia vidí v slovanstve a jeho tradíciách (Komenský, Hurban) progresívnu energiu pre budúcnosť Zeme...
Angelológia dejín je bohatou dávkou aj pre náročného čitateľa, významom, bezchybnou úpravou, reprodukciou výtvarných diel, kresbami, grafmi vytvára reprezentačnú mozaiku moderného myslenia. Je neuveriteľne, svetovo originálna a pritom dáva netradičný, zaujímavý impulz nášmu národnému povedomiu. Bolo by veľmi zlé, keby sme ju s nabrúsenou valaškou a predpojatosťou obchádzali a upierali jej tak prirodzenú adresnosť. Prostredníctvom našej žičlivosti sa môže stať tento artefakt podnetným ohnivkom v kultúrno-filozofickej reťazi novodobej slovenskosti. Je to len skúška chcenia.
