(Imidž, február 2008)
Ľuďom, ktorí si kladú otázky o hlbšom zmysle života a sveta, je meno RNDr. Emila Páleša, CSc., dobre známe. Vyštudoval kybernetiku a vyučoval na Katedre umelej inteligencie Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, viedol výskumný grant na Jazykovednom ústave Slovenskej akadémie vied. Svoje mnohostranné znalosti zúročil pri hľadaní mostov medzi vedou a vierou. Zaradil sa medzi niekoľko málo predstaviteľov svetovej sofiológie, ktorí dokázali urobiť významný krok smerom k syntéze vedy, umenia a náboženstva. Sofiu, celistvú múdrosť hľadal Komenský a pred ním antickí mudrci. V ich duchu pokračuje aj nezisková organizácia Sophia, ktorú Dr. Páleš založil a vedie od roku 1994. V rovnomennom vydavateľstve vyšli aj jeho knihy Angelológia dejín a Sedem archanjelov, kde zhrnul výsledky svojho dvadsaťročného bádania. Jeho výsledkom sú hmatateľné dôkazy, že staroveká angelológia – náuka o anjeloch – nebola čírou špekuláciou mníchov a teológov. Hovorí o skutočných vlnách a cykloch kolektívnej psychológie v dejinách sveta i v evolúcii prírody.
Všeobecne sa predpokladá, že anjeli sú vecou viery, nie vedy. Kto chce, ten v nich verí, ale veda sa zaoberá realitou, faktami. Ako sa Vám podarilo preklenúť priepasť medzi týmito dvoma svetmi?
Zrejme som bol sám, kto si jednoducho a úprimne položil otázku: existujú skutočne anjeli? V stredoveku mal každý archanjel presne vymedzenú oblasť pôsobenia. A verilo sa, že archanjeli sa cyklicky striedajú ako duchovia času a inšpirujú svet. Ak sa teda anjelské chóry na nebi striedajú v určitom poriadku a skutočne inšpirujú prorokov, kráľov, mysliteľov a umelcov – musí sa tento poriadok odzrkadľovať v tvorivých vrcholoch vo svetových dejinách. Geniálne tvorivé osobnosti v každom odvetví sa musia vyskytovať vo zvýšenej miere práve v obdobiach pripisovaných danému archanjelovi. Keby to tak nebolo, znamenalo by to, že viera v anjelov je buď výmysel alebo sú celkom iní, než sme si ich predstavovali. Ako matematik som sa preto pustil do štatistického štúdia kriviek tvorivosti v dejinách.
A tento váš predpoklad sa potvrdil?
Práveže sa potvrdil – na prekvapenie mojich vedeckých kolegov, ale aj kňazov. Nikto z nich totiž už v žiadnych anjelov neveril. Géniovia tvoria synchrónne a periodické vlny, ktoré idú naprieč celým svetom a celými dejinami. Znamená to, že zjavenia, vnuknutia a nápady veľkých osobností sú skutočne inšpirované, prichádzajú z nejakého spoločného, odvekého a neznámeho zdroja. Opäť sa raz potvrdilo, že pravdy nemôžu byť dve, ale len jedna. Pravé náboženstvo je v súlade s pravou vedou – ak nie, tak jedno z nich alebo oboje sú falošné.
Dokonca ste vopred predpovedali existenciu ešte neznámych kultúr a skamenelín.
Áno, a to je jeden z najpádnejších dôkazov pre skeptikov. Niektoré čerstvé objavy patriace medzi archeologické senzácie – napríklad pyramídy v Carale alebo kamenný kruh v Gosecku – som predpovedal v mojej knihe ako pravdepodobné, ešte skôr ako ich objavili, a označil som presne časovú vrstvu, v ktorej sa budú nachádzať. Vyplynulo to z poznania časových rytmov na základe angelológie. Podobné zákonitosti platia aj pre evolúciu prírody, a tak som mohol tušiť aj formy niektorých prehistorických zvierat, ktorých kosti vyhrabávajú spod zeme paleontológovia.
Zrejme nemá zmysel prehlasovať, že anjeli existujú alebo neexistujú, kým nedáme slovu anjel nejakú konkrétnu obsahovú náplň. Sú to okrídlené bytosti? Nehmotné inteligencie alebo subtílne energie? Či dokonca mimozemšťania, ako vravia archeoastronauti?
Írsky básnik William Butler Yeats sformuloval pravdivú a veľmi poetickú odpoveď: „Netelesné duše sú vraj to, čo ľudia nazývajú náladami, a spôsobujú všetky veľké zmeny vo svete... Nálada, božstvo alebo démon, vošlo najprv ako ľahký vzdych do ľudských myslí a potom menilo ich myšlienky a ich činy, až vlasy, ktoré boli plavé, sčerneli a vlasy, ktoré boli čierne, zožltli, a ríše posúvali svoje hranice, akoby to bolo len naviate lístie“.
Švajčiarsky psychológ Carl Gustav Jung si uvedomil, že archanjeli sú archetypy kolektívnej psychológie. Vravel, že individuálna psychológia – to je len čerenie na hladine hlbokého oceánu kolektívnej psychológie archetypov. Tušil, že ich striedanie sa odráža vo vzostupe a páde náboženských kultov, politických ideológií či umeleckých štýlov, ale nemal dôkazy.
Známy anglický biológ Rupert Sheldrake zase napísal spolu s bývalým dominikánom Matthewom Foxom knihu „Fyzika anjelov“. Zhodli sa, že stredoveký pojem anjela sa pozoruhodne ponáša na tzv. morfogenetické polia v biológii. Sú to sily, ktoré by mohli byť zodpovedné za formy zvierat a rastlín.
Patrí k angelológii aj démonológia? Veríte v reálnu existenciu démonov, alebo je to len metafora označujúca zlé vlastnosti človeka?
Ja tomu nielen verím, ale som sa o tom aj presvedčil. Anjel a démon sú ako líc a rub tej istej mince. Sú to psychologické veličiny, prejavujú sa cez ľudské pohnútky, cnosti a neresti, ale sú to samostatné a od nás nezávislé sily, ktoré nás inšpirujú alebo zvádzajú. Nevznikajú len v ľudskom podvedomí alebo kdesi v mozgových závitoch. Myšlienky vôbec nevznikajú v mozgu, ale mozog ich len zrkadlí. Myšlienky sa vznášajú všade okolo nás na oblohe, obklopujú nás ako myšlienková atmosféra.
Dá sa angelológia chápať ako akási duchovná meteorológia?
Áno, to je výborná analógia. Mentálna klíma sa mení, sú v nej pravidelné pohyby prinášajúce duševný chlad, teplo, sucho alebo vlhko, podobné vetrom alebo morským prúdom. Nevieme, prečo je to tak, ale všetci na to reagujeme. Napríklad každých 500 rokov sa vracia Samael, archanjel Marsu a s ním akýsi neviditeľný duševný oheň. Ľudia sa stávajú cholerickejší, bojovnejší. Veľký počet kráľov si dáva mužné prídomky, ako smelý, statočný, železný a pod. Len tí najušľachtilejší však dokážu pretaviť prílev takej energie do konštruktívnej podoby a ukuť zo seba samých kladné hrdinské postavy ako bol dajme tomu Achilles. Väčšina ľudí stratí sebaovládanie a nebeské dary sa zvrhnú na agresivitu, vojny a pustošenie. To je odvrátená stránka Samaela, ktorú staré národy poznali ako démona zúrivej nenávisti a pomsty pod menom Asmodeus. To je Samaelov protihráč. V každom samaelskom období sa rozpadajú impériá doslova ako keby to bolo len naviate lístie.
Ste toho názoru, že duševné choroby spôsobujú démoni, ako sa to kedysi verilo? Alebo má pravdu psychiatria, ktorá príčiny duševných chorôb hľadá v organických poruchách?
Každý z nás vníma hlas svojho anjela v srdci svojej duše, kde sa mu prihovára ako reč svedomia. Ak túto reč anjelov odmietame vpustiť do nášho denného, bdelého vedomia, zapadnú tieto impulzy do podvedomia, kde sa premenia na vytesnený komplex, na individuálnu alebo kolektívnu neurózu. V reči psychiatrie majú spomínané samaelské obdobia sklon k tzv. antisociálnej poruche osobnosti, ktorá sa prejavuje agresivitou a násilím.
Alebo iný príklad: Anael, archanjel Venuše, je duch krásna a lásky. Pod jeho krídlami sa narodili napríklad najskvelejší básnici, rozkvitala svadobná mystika a pod. No spolu s ním prichádza aj jeho protihráč – duch pýchy a chladnej krásy – starým menom Lucifer. Kto mu podľahne, smeruje k ďalšej špecifickej poruche osobnosti – narcizmu. Napríklad králi, čo dostali prídomok pekný, sa znova a znova objavujú v anaelských obdobiach.
Vidno z toho, že príčina týchto duševných porúch neleží len v mozgu jednotlivca, pretože v pravidelných intervaloch zachvacujú kolektívne celý svet. Súčasná psychiatria nevedomky znovuobjavila starú babylonskú astrológiu a démonológiu.
Ktorý archanjel je duchom súčasnosti a čo z toho pre nás vyplýva?
Podľa starobylej angelológie žijeme od konca 19. storočia v období archanjela Michaela. Takúto epochu už ľudstvo zažilo v 6. – 3. storočí pr. Kr., kedy po celom svete pôsobili veľkí náboženskí zakladatelia a myslitelia ako Buddha, Lao´c, Konfucius, Zarathuštra, izraelskí proroci i najväčší grécki filozofi. Už vtedy sa ľudia po celom svete pokúšali o demokratické spoločenské zriadenia, zrelativizovali sa všetky náboženské a tradičné hodnoty, nastal veľký myšlienkový kvas.
V súčasnosti sa očividne vynárajú podobné témy, ľudstvo stojí pred podobnými výzvami a úlohami ako vtedy, pred 2500 rokmi. Zmyslom dnešnej doby je, aby každý sám za seba a cez vlastné schopnosti dokázal znovu nadviazať spojenie so sférou pravdy a hodnôt, s duchovným svetom. Teda aby sa stal individualitou a nielen členom stáda, politického, náboženského alebo iného. To je Michaelova inšpirácia. Má však silného protivníka a od nás závisí, na ktorú stranu sa nakloní miska váh. Je ním slnečný démon, spomínaný v Jánovej Apokalypse. Ten stojí za postmoderným rozkladom hodnôt, za tým bezbrehým relativizmom v otázkach pravdy, za onou morálnou ľahostajnosťou srdca a úplnou neprítomnosťou duchovnej ašpirácie u súčasného ľudstva, ktorú púštni otcovia označovali za najhorší zo siedmich smrteľných hriechov.
Zdá sa mi pôsobivé, že starobabyblonská démonológia vám umožnila navrhnúť účinnný liek na mor 20. storočia – AIDS. Možno by sme si aspoň na takomto príklade – keď ide o milióny životov – mali konečne uvedomiť, že odveká múdrosť nám aj v 21. storočí má stále ešte čo povedať.
Pre starých Babylončanov spadali medicína a démonológia vlastne v jedno. Každý neduh tkvel v posadnutí niektorým zlým duchom. To dnes znovuobjavujeme ako psychosomatiku. K tomu lieku na AIDS som dospel takto: Vedel som, že slnečné mocnosti utvárali prírodu v raných prvohorách, keď vznikol srdcovo-cievny a imunitný systém stavovcov. A v postmoderne som rozpoznal onoho starého démona, ktorý rozkladá michaelské cnosti duše. Tento druh duševného rozkladu musel logicky viesť k zlyhaniu ľudského imunitného systému. Vírus HIV sa skutočne objavil v čase, keď postmoderna vtrhla do hlavného prúdu spoločnosti. Čeliť by sme mu mohli predovšetkým duchovne, rozvíjaním cností slnečných hrdinov a mudrcov. Ale mohla by nám pomôcť aj nejaká rastlina so slnečnou signatúrou – to bol môj návrh. Skutočne, v roku 2006 univerzita v Bonne oznámila, že konečne získali účinnú látku proti AIDS – našli ju v slnečnici. Tento liek sme mohli mať o desať rokov skôr – keby ma niekto zo slovenských lekárov bol bral vážne. Akadémie vied sú zaťažené ideologickým predsudkom, že iba materialisticky poňatá veda môže byť úspešná.
Čo bolo pre vás tým skutočným impulzom na skúmanie anjelskej ríše? Predchádzal tomu nejaký mystický zážitok?
Na vedeckých fórach odo mňa spravidla požadujú, aby som osobné pozadie môjho objavu zamlčiaval. Pokladá sa to za akúsi pseudo-cnosť, ako keby vedecké teórie vznikali čisto neosobným procesom. Avšak toto osobné pozadie je práve to najdôležitejšie.
Musím vystupovať, ako keby som pri štatistickom spracovaní dejín čírou náhodu natrafil na objav historických rytmov. Nebola to náhoda. Sú za tým veľmi osobné, mystické zážitky. Od detstva som mal pred vnútorným zrakom ušľachtilé, vznešené bytosti, ktoré boli Severkou mojej duše. No nesmiete si to predstavovať tak naivne, že by tie bytosti viedli človeka ako slepého za ruku, že by géniom vnukali do hlavy rovno hotové myšlienky. Takým spôsobom (inštinktívne) sú vedené zvieratá, nie človek. Človek totiž vôbec nie je sprvu zrelý, aby pochopil, čo mu vyššie bytosti zjavujú. Ale cez lásku k nim sa osobne vyvíja a to je celoživotný zápas plný sebazaprenia a námahy. Dávajú mu skôr určité naladenie srdca, z ktorého potom vyrastajú pravdivé myšlienky.
Bola to vo vašom prípade skôr vnútorná cesta samotára alebo ste mali podporu povedzme v rodine, prípadne z okruhu nejakých spriaznených duší, ktoré to dokázali pochopiť?
Nie som samotár, aj keď duchovné dobrodružstvo tohto druhu si vždy vyžadovalo značný kus samoty, akú mnísi, pustovníci a mystici odjakživa vyhľadávali, aby sa v nej ponorili do tajuplných hlbín duše a duchovného kozmu. Vyrastal som ešte za socializmu, kedy spoločnosť neposkytovala žiadne veľké duchovné podnety a náboženskú výchovu som nedostal ani v rodine. Pramenilo to čisto z môjho vlastného vnútra a muselo sa presadzovať proti prekážkam. Vonkajší svet nebol podporou, ale prekážkou.
Každému z nás v čase raného dospievania zjaví strážny duch našu životnú úlohu. Väčšina z nás je ale príliš slabá, aby uverila a pevne sa držala vnútorných skutočností – necháme sa pomýliť a uveríme svetu. Ja som sa nenechal, zostal som verný prvej láske. Ale za tým je celá reťaz súvislostí, ktorú tu nejde tak ľahko vysvetliť. V dušiach niektorých ľudí planie spomienka na život pred narodením jasnejšie, než u ostatných, a to je zase výsledkom práce v minulých životoch atď.
Dosť na tom, že každý bádateľ, ktorý niečo dokázal, bol vedený akousi základnou intuíciou, myšlienkou, ktorá sa uňho prejaví už v čase detstva. To je pozoruhodný moment, že veľkí vedci tušia obsah svojich neskorších objavov už v detstve, keď ich od skutočných dôkazov delia ešte desaťročia pokusov a mravenčej práce s faktami.
Aké sú odozvy na vašu prácu, aké reakcie prevládajú, negatívne alebo pozitívne?
Je to príliš nová a nečakaná vec, takže postoje ešte nie sú ustálené. Kolíšu v plnej škále od nadšeného prijímania až po energické odmietanie. Každý reaguje rozdielne na to, že nad nami je nejaká vyššia skutočnosť, pravzory lásky, pravdy a dobra. Jedných to blaží a druhí škrípu zubami. Laici to prijímajú a odmietajú intuitívne, srdcom. A odborníci – tí by mali argumentovať. Nie všetci sú takí nezaujatí a otvorení pre nové ako náš nestor chronobiológie, Prof. Miroslav Mikulecký. Viacerí sa pokúsili moju prácu diskreditovať, no pri verejnej odbornej diskusii biedne pohoreli. Posledným z nich bol známy český religionista Doc. Ivan Štampach. Bez výnimky platí, že odmietavé postoje k mojej práci sú založené na jej úplnej neznalosti a predsudkoch. Časom sa určite ukážu aj slabé miesta mojej práce, ale žiadnemu oponentovi sa ich zatiaľ nepodarilo nájsť.
Ďakujem za rozhovor.
Eva Hajdu
