Pavol Jablonický
Diplomová práca
Katedra filozofie a dejín filozofie, Univerzita Komenského, Bratislava, 2003
Cieľom mojej práce je uskutočniť na viacerých rovinách analýzu koncepcie filozofie vedy P. K. Feyerabenda. Zameriavam sa pri tom na východiská a predpoklady, z ktorých vyrastá jeho kritika názorov novopozitivizmu a kritického racionalizmu, rovnako ako na analýzu postupu tejto kritiky samotnej. V neposlednom rade je mojim cieľom skúmať možnosti, akými je možné jeho koncepciu aplikovať tvorivým a prínosným spôsobom na riešenie problémov súčasnej vedy, to znamená, pokúsiť sa o analýzu dôsledkov jeho koncepcie filozofie vedy pre konkrétny vedecký výskum.
Práca je v súlade s týmito cieľmi rozdelená do troch kapitol. V úvodnej kapitole sa snažím zachytiť postupný vývin Feyerabendových názorov na otázky filozofie vedy na pozadí jeho životného príbehu. Myšlienky, ktoré prezentoval, boli spoluvytvárané pôsobením mnohých vplyvov, odrážajúcich sa v jeho motivácii obhajovať názory teoretického pluralizmu a epistemologického anarchizmu. Považujem za potrebné uskutočniť takéto skúmanie, pretože umožňuje pochopenie Feyerabendových názorov v kontexte, v ktorom vznikali, pričom práve širší kontext pôsobenia najrozličnejších kultúrno–politických faktorov slúži autorovi aj ako báza skúmania dôsledkov rôznych koncepcií vedy na život spoločnosti.
V rámci druhej kapitoly sa zameriavam na analýzu Feyerabendových názorov, ako ich predložil v jeho najznámejšom diele – Rozprava proti metóde. Monografia je podľa mňa najvýznamnejším prínosom autora pre oblasť filozofie a metodológie vedy. Zhrnul v nej výsledky svojich úvah smerujúcich k myšlienke metodologického pluralizmu, ako aj najvýznamnejšie argumenty v prospech kritiky názorov logického empirizmu a Poppera. Snažím sa poukázať na spôsob jeho argumentácie, analyzovať jednotlivé metodologické “protipravidlá“ a porovnať výsledky jeho zistení s názormi ďalších kriticky analyzovaných koncepcií filozofie vedy. Rovnako dôležitú súčasť druhej kapitoly tvorí analýza prípadovej štúdie Galileiho prechodu od geocentrizmu k heliocentrizmu, ktorá tvorí argumentačné jadro Feyerabendovej monografie. Historicky a kultúrne orientovaný spôsob skúmania procesu rastu vedeckého poznania zároveň dokumentuje dôvody, kvôli ktorým je autor zaraďovaný medzi predstaviteľov takzvanej historickej školy postpozitivizmu. V rámci analýzy Galileiho postupu zameriavam svoju pozornosť na spôsob, akým Feyerabend obhajuje legitimitu a oprávnenosť ním navrhovaných metodologických princípov, rovnako ako na analýzu dôsledkov, ktoré z jeho skúmaní vyplývajú pre filozofiu a metodológiu vedy.
Obsahom tretej, poslednej kapitoly mojej práce, je pokus aplikovať Feyerabendove myšlienky na konkrétnu oblasť riešenia súčasných vedeckých problémov v rámci religionistiky. Mojím cieľom je zistiť, či existuje taká oblasť problémov v súčasnej religionistike, kde by bolo možné jeho postup využiť spôsobom, ktorý by bol prínosný pre ich riešenie. Jedným z hlavných dôvodov, prečo som sa rozhodol práve pre religionistiku, je skutočnosť, že metodologické a teoretické problémy sú v jej rámci v súčasnosti často diskutovanou témou. V istom zmysle je dokonca možné konštatovať, že až v dnešnej dobe začali prebiehať prvé pokusy o konštituovanie skutočne autonómnej metodológie ako aj teórie religionistiky. Druhým dôvodom takto orientovaného skúmania je Feyerabendov zámer “demokratizácie“ vedy; medzi hlavné motívy jeho tvorby patrili snahy poskytnúť skutočnú rovnoprávnosť rôznym kultúram a tradíciám, pričom nechcel, aby im súčasné normy racionality znemožňovali zapojiť sa do rovnocenného medzikultúrneho dialógu. Snažím sa preto zistiť, či jeho názory majú reálne opodstatnenie vo vedeckej praxi a či sú skutočne použiteľné k riešeniu nastolených otázok. Napokon, keďže som sám študentom religionistiky, mám záujem o riešenie uvedených teoretických a metodologických problémov.
