Toggle menu

Sofiológia ako príklad integrálnej vedy a vzdelávania v tradícii Slovanov

Emil Páleš
Sympózium „Towards a Higher Education: Exploring New Pathways in Leadership“,

Univerzita Palackého v Olomouci, jeseň 2013

Viaceré osobnosti medzi Slovanmi a na pravoslávnom východe boli vedené víziou Sofie – celistvej múdrosti. Sofiológia je úsilie o integráciu rôznych prameňov poznania: zjavenia, rozumu a zmyslovej skúsenosti. Chce prekonať rozštiepenosť psychických zložiek osobnosti indivídua, ktorá sa odráža v rozštiepenosti spoločenských procesov a inštitúcií. Také úsilie má význam pre výchovu samostatne sa orientujúceho, mravne zodpovedného človeka a obnovu narušených hodnotových základov spoločnosti.

Základnou intuíciou sofiológie je jednota stvoreného; prírodu aj ľudskú spoločnosť utvárajú rovnaké bytosti či princípy, aké sa zjavujú  a pôsobia aj vnútri ľudskej duše. Vďaka tomu človek môže poznávať vonkajší svet vychádzajúc z vlastného vnútra i naopak, a dávať veciam zmysel pomocou všeprenikajúcich analógií. V najnovšej dobe bol tento gnozeologický predpoklad opustený ako prežitok romantického či ešte staršieho stredovekého myslenia. Na Slovensku sa to odzrkadlilo v spore medzi Štúrovcami o princíp duchovného videnia, ktoré hralo dôležitú úlohu v štúrovskom projekte slovanskej vedy.

Ukážeme, že také poznanie je predsa možné. Napríklad z postupnosti a obsahu psychických konfigurácií počas biografického vývoja jednotlivca možno porozumieť i úspešne predpovedať kultúrne epochy v dejinách. Introspektívne pozorované pravzory vrhajú svetlo na evolúciu nových druhov, ktoré sa javia byť stelesnením týchto pravzorov. Architektúra sa dá odvodiť zo stavby ľudského tela, konkrétne tých orgánov, ktoré sú spojené s duševnosťou prevládajúcou v danej epoche. Psychicky vnímané účinky niektorých kovov zodpovedajú ich fyzikálnym vlastnostiam. Sčasti tak možno zjednotiť vývinovú psychológiu s dejinami, dejiny s paleontológiou, architektúru s anatómiou, psychológiu s chémiou.

Metafyzický základ týchto súvislostí a tým aj hranice použiteľnosti takého prístupu sú zatiaľ sporné. Z pedagogického hľadiska má isté nesporné prednosti. Povedomie o súvislostiach medzi prírodou, dejinami a intímnymi procesmi ľudskej duše vracia veciam ich stratený zmysel, zakotvuje v nás vedomie objektívnych hodnôt a vzbudzuje zodpovednosť tým, že sleduje príčiny vecí až do slobodného stredu ľudskej osobnosti. Syntetické poznanie tiež významne koreluje s tvorivosťou a samostatnosťou úsudku. Tým, že dáva poznatky do vzájomných súvislostí a zbavuje ich emocionálnej neutrality, je v súlade prirodzeným fungovaním pamäti a oslobodzuje od úmorného bifľovania.