A AKÁ PERSPEKTÍVA HO ČAKÁ?
Emil Páleš
(Výtvarnícke noviny 4/2001)
Skúmal som rytmy v dejinách umenia a z tohto výskumu vyplynul aj istý podnet pre porozumenie súčasnej situácie v umení a jeho možnú budúcnosť. Striedanie umeleckých štýlov súvisí s niečím oveľa hlbším, než sú len náhodné výstrelky módy – so striedaním hodnotových systémov, psychologických archetypov, ktoré podmieňujú celú spoločnosť. Sociológ Sorokin sa preslávil objavom, že v dejinách sa v pravidelných vlnách striedajú dve sústavy pravdy (a tým aj umenia a mravnosti): tzv. ideačná a senzitívna. Pre ideačnú sústavu pravdy je základnou a najvyššou hodnotou duch, pre senzitívnu hmota. Ja som ukázal, že tento Sorokinov rytmus bol známy už starým duchovným tradíciám, kde sa pripisovali striedaniu archanjelov Michaela a Gabriela ako inšpirujúcich duchov času.
Zhruba od 13. do 19. storočia trvalo senzitívne obdobie a umenie smerovalo k stále dokonalejšiemu, vernejšiemu zobrazovaniu vonkajšieho, hmotného sveta. Akýmsi kritériom pravdivosti bola snaha namaľovať to, čo vidia naše fyzické oči.
Od konca 19. storočia žijeme v ideačnom období (podľa Sorokina) alebo v období archanjela Michaela (podľa starých podaní). V umení sa to prejavilo prechodom k abstrakcii a zároveň určitou stratou orientácie, ktorá trvá dodnes. Aj ideačné umenie je totiž svojho druhu realizmus a chce zobraziť „pravdu“, za pravdu však nepokladá to, čo vidia naše zmysly, ale neviditeľné skutočnosti duchovného sveta. Takéto umenie bolo dominantné v ranom stredoveku, kedy sa zobrazovali takmer výlučne nadprirodzené námety. Surrealizmus je napríklad opäť pokusom zobraziť inú, snovú rovinu vedomia. Na rozdiel od stredoveku však dnes umelcom pripadá duchovný svet ako oblasť úplnej ľubovôle.
Aj súčasné umenie musí mať svoje kritériá alebo „meter“ pravdivosti, akým bola pre realizmus zhoda s vonkajším svetom. Týmto metrom by dnes mala byť schopnosť priblížiť sa k archetypom, pravzorom mravných a estetických hodnôt, ktoré objektívne existujú vo svete ducha. Úlohou súčasného umenia je znovunájsť spojenie k realite duchovného sveta. V tom by mohlo nájsť vnútorný hnací motor tvorby do budúcnosti ako aj svoje morálno-výchovné a spoločenské opodstatnenie.
