(Historická revue, november 2001)
RNDr. Emil Páleš, CSc. (1966) vyštudoval kybernetiku. V rokoch 1989-1994 vyučoval počítačovú lingvistiku na Katedre umelej inteligencie Matematicko-fyzikálnej fakulty UK a viedol výskumný grant na Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV. Od roku 1994 založil a vedie nadáciu Sophia. Jeho práca smeruje k syntéze poznatkov špeciálnych vied, ako aj k premosteniu medzi náboženstvom a vedou, v duchu príbuznom sofiológii Vladimira Solovjova. V posledných štyroch rokoch sa venoval filozofii dejín.
Vaša kniha „Angelológia dejín. Paralelné a periodické javy v dejinách“ vyšla pred troma mesiacmi. Napriek vysokej cene sa štvrtina nákladu rozobrala ešte skôr ako sa dostala na pulty kníhkupectiev. V čom sa skrýva jej kúzlo?
Podarilo sa mi urobiť prielom v istom smere, na ktorý ľudia podvedome už dlho čakali. Veľké množstvo poznatkov, ktoré zdanlivo nesúviseli, zapadlo do seba ako kľúč do zámky a začalo dávať zmysel. V prípade, že odborná obec akceptuje dôkazy, ktoré som predložil, zaradí sa moja práca medzi vôbec najväčšie objavy, ktoré prispejú k paradigmatickému prelomu v našom svetonázore.
Vzdelaním ste matematik. Akým činom ste sa ocitli pri dejepisectve?
Skúmal som početnosť výskytu géniov v dejinách. Je záhadou kultúrnej antropológie, prečo veľké tvorivé osobnosti neprichádzajú štatisticky rovnomerne roztrúsené po časovej osi, ale vo vlnách, v celých zhlukoch alebo „súhvezdiach“. Napríklad najnadanejší hudobní skladatelia sa objavili okolo roku 1800. Najväčší dramatici okolo roku 1600. Na základe známych zákonov genetiky by to tak byť nemalo.
Nie sú také vlny tvorivosti výsledkom vhodných sociálnych podmienok?
Tak sa to vysvetľuje v dejepisných učebniciach – ale to práve na vysvetlenie nestačí. Často sa totiž rovnaký kultúrny výdobytok dosiahne nezávisle a súčasne na viacerých miestach na Zemi. Po roku 600 pr. Kr. sa napríklad v Grécku objavili filozofi. V učebniciach stojí, že to boli nové sociálne podmienky v Grécku, ktoré viedli k zmenenému pohľadu na svet. Lenže filozofia sa v tom čase nezrodila len v Grécku. Veľkí myslitelia sa v rovnakom okamihu objavili v Číne, Indii, Perzii a Izraeli. Konfucius, Lao-c´, Buddha, Džina, Zarathuštra, izraelskí proroci a prví grécki filozofi boli súčasníci. Tieto osobnosti nevedeli o sebe navzájom - a predsa učili rovnaké hlavné myšlienky!
Nemecký filozof Karl Jaspers nazval toto obdobie axiálnou (osovou) epochou, pretože v relatívne krátkom čase medzi 600-300 pr. Kr. boli položené duchovné základy celého nasledujúceho vývoja. Už 150 rokov nikto nedokázal na tento pozoruhodný časový súbeh podať prijateľné vysvetlenie.
Dajú sa z takej zhody okolností vyvodiť nejaké zovšeobecňujúce závery?
Keby išlo len o jediný prípad, zostal by kurióznou anomáliou. Ja som však ukázal, že takýchto paralelných javov sú desiatky, stovky – že sú vlastne pravidlom. Vedeli ste napríklad, že v čase európskej romantiky sa zrodil romantizmus z domácich zdrojov aj na Ďalekom východe? Najväčší európski a vietnamskí romantickí básnici boli súčasníci a spracovávali rovnaké námety: právo na slobodnú voľbu v láske a vzburu proti autoritárskym režimom. V polovici 12. storočia, keď sa na Ile-de-France zrodila gotika, objavil sa gotický oblúk a gotike príbuzný stavebný sloh na opačnom konci sveta – v Juhovýchodnej Ázii. Najväčší čínski a rímski historici boli súčasníci; najskvelejší arabskí aj čínski básnici prišli krátko po roku 700.
Slávny psychológ Carl Gustav Jung razil pre tento druh javov termín „synchronicita“. Moja „angelológia“ je vlastne prvým systematickým spracovaním synchronicít v dejinách – od pravekých jaskynných malieb v Altamire až po založenie Európskej únie.
Aká veľká je možnosť, že by išlo predsa len o náhodné koincidencie?
Z hľadiska matematickej teórie pravdepodobnosti je to vylúčené. Očividne musí jestvovať nejaký reálny, účinný faktor, ktorý to spôsobuje. Lenže aký? Tieto synchronicity majú globálny, celosvetový charakter. Zasahujú rovnakou mierou predkolumbovskú Ameriku alebo Austráliu, ktoré boli odrezané od zvyšku sveta; a keby sa tam aj dostal nejaký kultúrny vplyv, muselo by to byť so značným oneskorením, takže by už nešlo o synchronicitu.
Je to teda podľa vás záhada?
Podľa mňa by to práve nemusela byť záhada – len keby sme sa zbavili materializmu v dejepise. Jung v posledných rokoch svojho života vyslovil pozoruhodnú hypotézu: naznačil, že v kolektívnom nevedomí ľudstva pravdepodobne dochádza k dlhodobým posunom duševných dominánt (archetypov), ktoré sa odrážajú navonok v striedaní náboženských kultov, umeleckých štýlov, filozofických škôl a sociálnych štruktúr. Nemal však prostriedky, ako to dokázať.
Vy ste ich našli? Spočíva v tom váš objav?
Presne tak. Všimol som si, že v striedaní kultúrnych vĺn sú isté pravidelnosti a periodicity, systém, ktorý sa mi podarilo dešifrovať. Najväčším prekvapením však je, že tento systém bol známy už dávno a to už pred niekoľkými tisícročiami!
Ako to?
Súčasťou stredovekej náuky o anjeloch bolo aj učenie o tzv. duchoch času. Johannes Trithemius, opát zo Sponheimu, napísal koncom stredoveku krátky spisok „O siedmich duchoch, ktorí riadia obehy nebeských sfér“. Jestvuje sedem archanjelov, ktorí sa cyklicky striedajú: každý vládne po určitý čas a inšpiruje duchovnú atmosféru doby. Tieto náuky siahajú svojimi koreňmi hlboko do staroveku, až k babylonskému hviezdnemu kalendáru. Sedem archanjelov bolo pôvodne sedem babylonských planetárnych božstiev, ktoré striedavo vládli v dlhších a kratších časových vlnách po 354 a 72 rokov. Dátumy vlád týchto archanjelov, ktoré máme už na tritisíc rokov starých hlinených tabuľkách, ako aj ich mytologické charakteristiky skutočne zodpovedajú kultúrnym vlnám, ktoré sa dajú pozorovať v dejinách empiricky.
Môžete uviesť nejaký príklad?
Jedným z týchto siedmich božstiev bol Nergal (v kresťanstve zodpovedá Samaelovi, archanjelovi smrti). Bol duchovnou inteligenciou planéty Mars, čiže vlastne archetyp Bojovníka. Babylončania o ňom hovorili, že je to krvavý boh, ktorý prináša mor, násilie a smrť. Vpády bojovných nomádov z ázijských stepí ako boli Gutejci, ktorí v 22. storočí pr. Kr. rozvrátili Akkad, hyksósky vpád do Egypta alebo temný vek staroveku, počas ktorého neznáme „morské národy“ rozvrátili dobre fungujúce ríše starého sveta, sa pripisovali tomu, že Nergal sa zmocnil vlády nad svetom. Pozoruhodné je, že nielen tieto, ale aj takmer všetky neskoršie vpády kočovníkov ako boli Huni alebo Mongoli sa odohrali v samaelských obdobiach, takže babylonské kňazstvo o nich vlastne vedelo vopred.
Temný vek staroveku sa skutočne zhoduje s veľkým samaelským obdobím v 12.-11. storočí pr. Kr. Ďalšie také obdobie prišlo v cyklickom striedaní vekov opäť v 13. a 14. storočí. Nergal sa vrátil. Mongoli uvrhli celú Euráziu do hrôzy a metla čiernej smrti vyhubila štvrtinu obyvateľstva. Európa prechádzala krízou, v ktorej ju postihli doslova všetky pohromy naraz: schizma cirkvi, nepretržitý vojnový stav a najrozsiahlejšie masové vzbury v dejinách vôbec. V tom istom čase však v Strednej Amerike prelievali rieky krvi Aztékovia a v Severnej Amerike to bolo ešte horšie: polovica dovtedy jestvujúcich kultúr zanikla. V subsaharskej Afrike došlo k vyľudneniu a vykopávky z Nového Zélandu svedčia o horúčkovitej stavbe pevností.
Takže vy z vtáčej perspektívy poukazujete na súvislosti, ktoré špecialisti kvôli svojmu mikroskopickému pohľadu prehliadli?
Áno. Nielenže prehliadli, ale my sme ich hlavne nechceli alebo nemohli vidieť. Naše myšlienkové zvyky nám to nedovoľujú. Francúzska škola „Annales“ pod vedením Fernanda Braudela venuje takýmto synchronicitám, vrátane uvedených dvoch temných vekov alebo Jaspersovej axiálnej epochy a celého radu ďalších, systematickú pozornosť. Vždy to však končí na úrovni faktografického konštatovania, nad ktorým sa vznáša veľký nezodpovedaný otáznik: ako je to možné? V rámci materialistickej myšlienkovej paradigmy, ktorou je súčasná vedecká metodológia celkom presiaknutá, sa totiž o tomto druhu javov vôbec nijako rozumne premýšľať nedá.
Len čo sa však zbavíte predsudkov a uvedomíte si, že myšlienka je niečo, čo vo svojej podstate vôbec nie je viazané na hmotu, ocitne sa celá plejáda takzvaných záhad vo svetle jasnom ako deň. V roku 600 pr. Kr. sa stal duchom času Michael, tradičný inšpirátor filozofie a slobodného myslenia. Bol to on, ktorý vtedy inšpiroval velikánov ducha a parlamentné demokracie od Atén po Indiu. Vtedajší mudrci – ako Sokrates alebo Zarathuštra – napokon sami napospol vypovedajú o tom, že ich inšpirovala duchovná inteligencia Slnka.
Od polovice 3. storočia pr. Kr. Braudel poukazuje na ďalší jav: mentálna klíma sa zmenila a dejiny sa začali odohrávať v znamení uniformizácie, fixácie a plánovitého poriadku. Vynorili sa dve na seba tak podobné cisárske impériá: čínske na Východe a rímske na Západe. V roku 246 pr. Kr. vystriedal Michaela Orifiel, duch konzervativizmu. Je to archanjel Saturna; a Rimania a Číňania považovali Saturn za svoju hviezdu, ako o tom jasne vypovedá ich vlastná mytológia. Orifiel sa potom posledný krát vrátil okolo roku 1600, kedy v Európe zapustila korene idea absolutizmu.
Alebo si vezmime takú populárnu záhadu ako zánik Mayov. 9. storočie bolo malým samaelským obdobím; a to globálnym. Európu vtedy pustošili Vikingovia, z východu do nej vpadli Maďari. Rozvrátenou Čínou, nad ktorou cisár stratil kontrolu, tiahli lúpežné bandy. A v tom istom časovom okamihu zasiahol úpadok aj mayskú ríšu. Pre duchovnú vedu sa táto záhada vraďuje do celkom zákonitého diania. Bolo by naopak zvláštne, keby sa práve v Amerike nestalo nič zlé.
Vyjadrili sa už k vašej hypotéze ďalší odborníci?
Odborná diskusia sa ešte len rozbieha. Musel som čeliť pochopiteľnému podozreniu, či som si subjektívne nepovyberal len tie historické fakty, ktoré sa mi do skúmaných rytmov hodili, a ďalšie nezanedbal. Nezávislé štúdie renomovaných antropológov a sociológov z USA, ktorí sa zaoberali krivkami kultúrneho rastu (Sorokin, Kroeber), však silno podporili moju hypotézu. To skeptikov nesmierne zaskočilo a sú teraz na ťahu.
Anticipoval som na základe starovekej angelológie periodický výskyt období zvýšenej revolučnosti, podobných revolučným rokom 1789-1848. Dve nezávislé štúdie, jedna pre Európu a druhá pre Čínu, jednoznačne potvrdili moje predpoklady. V inkriminovaných obdobiach je priemerne až o 50%viac nepokojov než inokedy.
Známy filozof vedy, Karl Popper, vo svojej práci „Bieda historicizmu“ dovodzoval, že žiadne dlhodobé predpovede dejinného diania, analogické povedzme predpovediam v astronómii, nie sú možné.
Popper sa mýlil. Jeho dôvody sú teoretické a vychádza pri tom z dvoch mylných predpokladov. Sám však tvrdil, že keby sa niekomu takáto dlhodobá predpoveď, napríklad revolučných období, podarila, bol by to vrcholný dôkaz, že aj v sociológii jestvujú zákony a že im správne rozumieme. Ja som ukázal, že starobabylonským kňazom sa taká veľkolepá predpoveď podarila, a to na celých 5000 rokov vopred.
Nedospeli ste tým k fatalizmu?
Nie. Pretože pôsobenie duchov času je jedna vec – a to, ako na to reagujú ľudia, so svojou slobodnou vôľou, je vec druhá. Vždy však nejako reagujú a z toho je rytmus pôsobenia duchovných bytostí zreteľný. Musíme si uvedomiť že to, čo starí nazývali anjelmi, nech už je to čokoľvek, je niečo reálne, čo pôsobí a má viditeľné účinky.
Platí to aj pre dnešok? Ktorý archanjel vládne teraz?
Pravdaže. Predstavte si, že anjel pôsobí u človeka v tom, čo my dnes v termínoch modernej psychoanalýzy nazývame podvedomím. Od roku 1879 sa stal duchom času opäť Michael. Ľudia na to reagujú, či už si to uvedomujú alebo nie; a celkom bez ohľadu na to, či sú veriaci alebo ateisti. Žijeme teda opäť v takej dobe ako Sokrates alebo Buddha a mnohí poukazujú na to, že sa vracajú aj podobné sociologické tendencie. Spochybnenie všetkých myšlienkových tradícií (postmodernizmus), problémy s demokraciou alebo globalizácia sú horúcimi témami michaelských období najmenej od doby kamennej. Nerozumieme skrytým koreňom nášho vlastného duševného života. Keby sme im chceli viac rozumieť, pochopili by sme mnohé o nás samých a aj o veľkých konfliktoch súčasnej doby.
