(Turčianske noviny, 26. februára 2013)
„Veriť všetkému a neveriť ničomu, je ľahké, ale sú to dva bezcenné extrémy. Pravda je niekde uprostred a treba si ju osobne vybojovať,“ formuluje svoje krédo sofiológ Emil Páleš. Nie je ani skeptik, ani jednoduchý veriaci, skúma starú múdrosť a doluje z nej zlaté zrnká pravdy. Viac o svojej práci povedal v rozhovore.
Pred Vianocami vyšiel druhý zväzok vašej knihy Angelológia dejín. Ako dlho ste na nej pracovali?
Pracujem na nej už tridsaťdva rokov a zrejme budem až do smrti. Vytýčil som si tento cieľ ako štrnásťročný. Trápila ma otázka, ako dať do súladu náboženské zážitky človeka s vedeckým obrazom sveta. Začal som systematicky študovať správy o zjaveniach duchovných bytostí a zážitkoch inšpirácie v dejinách. A zistil som, že určité duchovné vnuknutia sa vracali pravidelne a zachytili ich ľudia nezávisle od seba v rôznych kútoch sveta.
Dá sa povedať, že ste vedeckou cestou dokázali existenciu anjelov, duchov času?
Nie tak priamo. Ako vedci pozorujeme kultúrne vlny v dejinách. Isté náboženské a filozofické intuície, umelecké štýly a politické nálady sa vynárajú v pravidelných a celosvetovo synchrónnych rytmoch. Naši predkovia o týchto rytmoch vedeli a až do konca stredoveku sa to vysvetľovalo tak, že bohovia či archanjeli sa striedajú v určitých cykloch a inšpirujú dianie na Zemi. To je jeden uhol pohľadu, ale v skutočnosti nie je jasné, čo je príčinou. Moji materialisticky ladení kolegovia hľadajú nejaké periodické kozmofyzikálne sily ovplyvňujúce ľudský organizmus.
Ako vaše zistenia prijímajú ľudia?
To je spoločensky náročný a dlhodobý proces. Väčšina ľudí na všetko okolo seba reaguje navyknutými predsudkami. Tu však ide o bádanie, objavovanie nového, kde platí len dôkaz a argument, nie dogmy. Na Slovensku je, žiaľ, asi najúčinnejšie, ak niečo potvrdia autority zo Západu. Pred piatimi rokmi napríklad britské univerzity priznali, že ich dovtedajšie datovanie slávneho kamenného kruhu Stonehenge bolo mylné. Je o 500 rokov starší, ako som to predpokladal ja v prvom zväzku mojej knihy. Na základe poznania o periodickom striedaní archetypov v kolektívnej duši sveta som urobil celý rad takýchto predpovedí, ktoré sa splnili.
Čo môže váš výskum dať človeku a spoločnosti?
Takýto výskum dejín nám pomáha objaviť a uvedomiť si základné duchovné sily, ktoré utvárajú ľudskú psychológiu, kolektívnu aj individuálnu. Vzostupy a pády kultúr, osobné šťastie alebo tragédie závisia od toho, či ich správne pochopíme.
Podľa starej múdrosti napríklad duchom súčasnosti je archanjel Slnka, ktorý kedysi inšpiroval klasické Grécko. Táto bytosť prináša vždy ideál individuálnej slobody a víziu demokratickej spoločnosti. Pretože ju však vôbec nechápeme, vzniká celosvetový chaos a akási karikatúra demokracie.
Rozprávate o rytmoch v dejinách, ale aj v prírode.
Cirkevní otcovia ako Augustín boli presvedčení, že aj každé zviera, kvetina alebo minerál majú svoju nadradenú duchovnú moc. A že sú to tie isté bytosti, ktoré utvárajú prírodu, dejiny i ľudský život. Niektoré dejinné epochy sa vskutku podobajú na isté geologické epochy v evolúcii.
Napríklad koncom druhohôr bolo všetko špicaté, rohaté a začalo vymierať. Niečo podobné sa stalo koncom stredoveku. V umení zavládla špicatá estetika plamienkovej gotiky a morová pandémia kosila ľudstvo.
Podľa starých predstáv sa takto prejavuje démon zo sféry Marsu. V súvislosti s tým som už pred pätnástimi rokmi vyslovil domnienku, že morová baktéria bola v 14. storočí mimoriadne virulentná preto, lebo ľudia boli agresívni, jedli veľa mäsa a mali vyššiu hladinu železa v krvi. Pred troma rokmi sa to veľmi dramaticky potvrdilo. Jeden profesor na univerzite v Chicagu náhle umrel v laboratóriu, keď skúmal túto baktériu. Vyšetrovanie ukázalo, že mal organizmus plný železa, preto ho zabila so šokujúcou rýchlosťou.
Babylonská démonológia obsahovala poznatky o súvislosti medzi duševným stavom a chorobami orgánov, ktoré sú dnes naliehavo potrebné ako protiváha k prevládajúcej koncepcii medicíny.
Prečo s takýmito poznatkami už skôr neprišli kňazi, religionisti alebo historici?
Lebo sa špecializujú a okrem toho väčšinou nehľadajú pravdu, ale živobytie. Kňaz nič neskúma, len verí (ak ešte verí). Vedci sú platení z grantov na úzko špecializované výskumy. Ja som opustil akadémiu a určujem si vlastné ciele. Idem na to z opačného konca: hľadám syntézu, celkový obraz. Sofiológia je snaha zosúladiť rôzne špeciálne poznatky do jedného zmysluplného obrazu sveta. Vďaka tomu si niekedy všimnem súvislosti, ktoré kolegom z úzko špecializovaných odvetví uniknú.
Čo vás osobne motivuje k tejto práci?
Myslím, že mám podobnú motiváciu ako Platón. On žil v dobe, ktorá sa veľmi podobala našej. Okolo neho zúrila demokracia, čo v praxi znamenalo chaos. Všetko sa relativizovalo, každý mal svoj názor (každý človek iný a každú chvíľu iný, podľa potreby). Popieralo sa poznanie a existencia pravdy. Platón preto s veľkou energiou rozvinul svoju intuíciu o večných ideách, nebeských pravzoroch pravdy, krásy a dobra. Aj ja som presvedčený, že dnešná doba naliehavo potrebuje povedomie, že existujú nejaké duchovné zákony a princípy života. Uráža ma osobne, keď sa tieto vznešené pravzory popierajú. Chvíľami sa asi podobám na dona Quijota.
Ľudia si myslia, že si môžu zvoliť niečo nepravdivé, a keď ich bude veľký počet, čo si navzájom pritakávajú, že to pôjde. Vytvoria stranu, cirkev, ekonomický smer, vymenujú si vlastné autority. Začnime sa konečne učiť rozoznávať skutočnosť od spoločenských fikcií! Keď som pred pätnástimi rokmi písal, že padne dolár a prídeme o peniaze, že južná Európa dotáciami schudobnie alebo že bankovníctvo bez etiky je nezmysel, nikto nepočúval. Teraz o tom hovorí každý. Ale ak poviem, čo bude o ďalších pätnásť rokov, zase nikto nepočúva.
