Rytmus v dejinách byzantského dejepisectva

E. Páleš, M. Mikulecký sen.
(Kolokvium „Paralelné a periodické javy v dejinách“, FiF UK, Bratislava, 24. október 2002)

Stav problematiky: V jednom z našich článkov (Páleš &Mikulecký, 2003) sme už upozornili na syn­chrónny 500-ročný rytmus, ktorý sme objavili v dejinách antického a čínskeho dejepisectva. De­je­pis­ná tvorba v starom Grécku, Ríme a Číne sa odohrávala vo vlnách, ktoré kulminovali približne kaž­dých 500 rokov: okolo 450 pr. n. l., 50, 550, 1050 n. l.

Cieľ: Zistiť, či existuje nejaká významná periodicita, ktorá by sa dala pozorovať v dejinách byzant­ské­ho deje­pi­sec­­tva.

Údaje: Údaje sme čerpali z knihy „Dejiny Byzancie“, ktorú napísal kolektív autorov pod vedením Bo­humily Zástěrovej (1996). Táto monografia obsahuje 148 odkazov na 33 najslávnejších by­zant­ských historikov žijúcich medzi rokmi 250 až 1500 n. l. Za stupeň významnosti každého historika po­va­žujeme váhový koeficient, ktorý sa rovná počtu odkazov naňho. Využijúc tieto údaje sme zostavili bo­­dovanie, ktoré vyjadruje rozsah tvorivých aktivít v byzantskej historiografii osobitne pre každé štvrť­­storočie.

Metóda: Na vodorovnú os sme naniesli čas od roku 250 do roku 1500, na zvislú os index dejepiseckej tvorivosti. Použili sme Fisherov periodogram, aby hľadal „naslepo“ nejaké významné dĺžky periód T. V druhom kroku sme použili Halbergovu kosinorovú regresiu (program Kubáček & Valach, 2001) na testovanie prítomnosti jednej dominantnej periódy τ (grécke písmeno tau). Tá bola vybratá s ohľadom na výsledok periodogramu. Výsledky pred­kladáme ako bodové odhady parametrov s intervalmi ich 95% spoľahlivosti a v podobe grafov. Hladinu štatistickej významnosti sme stanovili na α = 0,05.

Výsledky: Periodogram našiel v dejinách byzantského dejepisectva dve významné periódy: jednu pri­bližne 544 ročnú a druhú približne 263 ročnú. Obe sú štatisticky významné (p = 0.007 a p = 0.006).

Pre výpočet cosinorovej regresie sme preto zvolili dvojicu periód: 520-ročnú a 260-ročnú. Ukázali sa ako štatisticky vysoko významné (p < 0.001). 520-ročná perióda kulminuje okolo roku 1072, 260-ročná pe­rióda okolo roku 1063. Susedné kulminácie sa nachá­dza­jú vo vzdialenosti násobkov 520 a 260-roč­nej periódy smerom dopredu aj dozadu.

Diskusia: Zistili sme, že v dejinách byzantskej historiografie existujú dva štatisticky významné ryt­my: približne 520 a 260 ročný. 520-ročný rytmus je dominantný, pretože má oveľa vyššiu amplitúdu než 260-ročný. Oba rytmy sú navzájom fázovo zosynchronizované. Spoločne kulminujú každých 520 ro­kov (okolo roku 550, 1070). Menšie kulminácie tvorivosti prichádzajú aj každých 260 rokov (okolo roku 290, 810, 1330). Je zaujímavé, že 260 je práve prvá harmonická perióda k 520 (520 = 2 x 260) a že oba rytmy sú synchrónne. Vďaka tomu ich môžeme dobre chápať i ako jeden spoločný rytmus. Ča­so­vá štruktúra byzantskej dejepisnej tvorby sa podobá na vibráciu nejakého strunového nástroja, ktorý znie základným tónom a zároveň alikvotnými vyššími harmonickými tónmi. Tento typ štruktúry časových periodicít opísal v klinickej medicíne Dérer (1960).

Významní byzantskí historici prichádzali vo vlnách, predovšetkým raz za 520 rokov. Prvá veľká vl­na byzantského dejepisu prišla v 6. storočí. Na jej čele stál Prokopios (500-559), považovaný často za najslávnejšieho byzantského historika. Druhá vlna prišla v 11. storočí. Patria k nej Michael Psellos (1018-1097), jeho súčasník Ioannes Stylitzes a Anna Komnena (1083-1148). Sú to štyria najcito­va­nej­ší byzantskí historici. Piaty, šiesty a siedmy najcitovanejší byzantský historik predstavuje každý jednu z menších vĺn okolo rokov 290, 810 a 1330: Eusebios z Cézarey, Georgios Hamartolos a Nikeforos Gregoras.

Nečakaným a nanajvýš pozoruhodným faktom je začlenenie byzantského rytmu do celosvetového ryt­mu dejepiseckej tvorby. Byzantský dejepis bol vlastne pokračovaním antickej gréckej historio­gra­fie. Nadväzuje na ňu nielen obsahovo, ale aj svojím časovým rytmom. Antický dejepis vyvrcholil po pr­výkrát okolo roku 490 pr. n. l. Herodotom, po druhýkrát okolo roku 30 n. l. Tacitom. Byzantské dejepisectvo s neuveriteľnou presnosťou ďalej pokračuje v tomto 520-ročnom rytme. Počítajúc od otca dejepisu Herodota tvorí tretiu vlnu Prokopios okolo roku 550 a štvrtú Psellos okolo roku 1070.

Ďalej je byzantský rytmus synchrónny s rytmom dejepisnej tvorby v Číne. Ako sme už uviedli (Pá­leš & Mikulecký, 2003), aj tvorivá aktivita čínskych dejepiscov podlieha 520-ročnej periodicite a kul­mi­­nuje v rovnakom čase ako dejepisná tvorba na Západe. Psellovým súčasníkom je druhý najslávnejší čín­sky historik S´ma-kuang (1019-1086). Obaja sú súčasťou celosvetovej vlny veľkej dejepiseckej tvorby vrcholiacej v 11. storočí. V tom čase vznikli aj najlepšie historické kroniky v západnej Európe (Šusta, 1946). Vzrast počtu dejepisných diel v Indii sa zvykne vysvetľovať politickou rozdrobenosťou Indie v tomto období. Každé malé knieža vraj chcelo nadobudnúť na vážnosti a preto vzniklo mnoho životopisov a dynastických genealógií (Thapar, 1990). Globálnu synchronicitu dejepisnej tvorivosti však nemožno vysvetľovať príčinami, ktorých pôsobnosť sa obmedzuje len na európsky, indický alebo čínsky kultúrny okruh samotný. Stojíme pred záhadou, ktorá si vyžaduje vysvetlenie.

Záver: Zistili sme, že v dejinách byzantského dejepisectva existuje približne 500-roč­ný ryt­mus. Vynikajúci dejepisci prichádzali vo vlnách s odstupom 500 rokov. Tento rytmus je pria­mym pokračovaním rytmu antickej historiografie a je synchrónny aj s rytmom dejepiseckej tvor­by na Ďalekom východe. Celosvetové vyvrcholenie dejepiseckých aktivít v 11. storočí si vy­ža­duje pátrať po neznámom faktore globálnej povahy, ktorý je zaňho zodpovedný.

Bingham Ch., Arbogast B., Cornélissen G. G., Lee J. K., Halberg F. (1982): Inferential statistical methods for estimating and comparing cosinor parameters. Chronobiologia, vol. 9, p. 397-439.

Dérer L. (1960): Rhythm  and proliferation with special reference to the six day rhythm of blood leukocyte count. Neoplasma, zv. 7, s. 117-134.

Fisher R. A. (1929): Test of significance in harmonic analysis. Proceedings of the Royal Society, London, Ser. A, vol. 125, 1929, p. 54-59.

Kubáček L., Ondrejka P. (2002): Periodogram Analysis. Computer Programme. ComTel, Bratislava.

Kubáček L., Valach A. (2001): Time Series Analysis with Periodic Components. Computer Programme. ComTel, Bratislava.

Páleš E., Mikulecký M. (2003): 500-ročný rytmus v dejinách starogréckeho, rímskeho a čínskeho dejepisectva. Acta historica posoniensis, Univerzita Komenského, Bratislava.

Šusta J. (1946): Dějepisectví. Jeho vývoj v oblasti vzdělanosti západní ve středověku a době nové. His­torický klub, Praha.

Thapar R. (1990): A history of India. Penguin, New Delhi.

Zástěrová B. a kol. (1996): Dějiny Byzance. Academia, Praha.