(Vitalita 3/2002)
Okrídlení strážcovia sveta, vznešení a mocní, spravodliví aj láskaví – existujú skutočne? Čo dokáže rozum 21. storočia prijať zo svetla prastarej kňazskej múdrosti, zjavenej bohmi? Ak existujú, tak ako a kde vlastne pôsobia? O niekoľko slov na túto tému sme požiadali autora jedinečnej knihy „Angelológia dejín“ RNDr. Emila Páleša, CSc.
Po tisícročia bolo ľudstvo presvedčené, že všetko na tomto svete má svoju nadradenú duchovnú moc: minerály, rastliny, zvieratá, človek, skupiny ľudí, rieky, hory a nebeské telesá; dokonca aj časové obdobia majú svojho ochranného ducha. Pôsobenie anjelov sa prirovnávalo k tvorivému slovu, spevu alebo nepočuteľnej hudbe sfér, ktorej znením sa utvárajú všetky viditeľné formy na Zemi. Život a svet nevznikli v chaose veľkého tresku, ani náhodnou genetickou mutáciou, ale ako myšlienka, zámer inteligentných a ušľachtilých bytostí.
Slávny stredoveký angelológ Dionýzios Areopagita zoradil anjelov do deviatich chórov: serafovia – láskou planúci duchovia, ktorí dňom a nocou velebia Boha, tvoria prvý a najvyšší chór; cherubovia sú stelesnením kozmickej múdrosti; tróny alebo duchovia vôle vládnu minerálom; panstvá rastlinám; sily zvieratám; mocnosti bojujú proti démonom; kniežatstvá pôsobia ako duchovia času; archanjeli sú strážni duchovia národov a anjeli ochranní duchovia ľudí.
Verilo sa, že každý človek má strážneho ducha, ktorý je s ním od narodenia, alebo ho dokonca sprevádza po všetky jeho životy. Táto duchovná inteligencia pozná múdrosť, ktorá sa skrýva v spletitých osudoch a cestách nášho života, ktorú my sami nedokážeme vopred vidieť, ale ju pociťujeme ako prozreteľnosť. Každý z nás prišiel na svet s nejakým životným poslaním a úlohou strážneho anjela je viesť nás tak, aby sme na skutočný zmysel nášho života nezabudli.
Anjel má moc pohybovať našou predstavivosťou, vnukať nám obrazy, a tak sa nám prihovárať prostredníctvom svedomia, predtúch alebo v snoch. Koľkí z nás však v tejto extrovertne zameranej dobe pripisujú hlasom svojho vnútra nejakú dôležitosť a sú ochotní ich brať vážne?
V staroveku sa podľa toho, čo bohovia zjavili ústami kňazov a kňažiek, utvárali zákony a králi podľa toho viedli svoje ríše. Vedelo sa, že každý národ alebo mestský štát, aj celé kultúrne epochy majú svojho inšpirujúceho ducha, ktorý ich vedie. Takým inšpirujúcim duchom však bola bytosť, ktorá stála o jeden stupeň hierarchicky vyššie než strážni duchovia ľudí – archanjel.
Podľa starého babylonského kalendára jestvuje sedem archanjelov, ktorí sa pravidelne striedajú ako duchovia času. Každý z nich vládne určitý počet rokov a potom uvoľní miesto ďalšiemu. V tom čase ľudia ešte intuitívne postrehovali striedanie týchto bytostí. Vnímali, ako sa zmenila duchovná atmosféra Zeme; vycítili prítomnosť novej duchovnej bytosti a začali počítať prvý rok novej éry. Všimli si, že duchovia času sa striedajú pravidelne, v kruhu po siedmich, a založili na tejto múdrosti svoj kalendár.
Dnes sa na katedrách dejepisu učíme, že dejiny nie sú výsledkom ničoho viac, než osobných úmyslov ľudí alebo náhody. Ale je to skutočne tak? Po roku 600 pr. Kr. vystúpili v celom starom svete veľkí mudrci, filozofi a náboženskí zakladatelia. Bez toho, že by vedeli o sebe navzájom, predniesli vo svojich krajinách rovnaké posolstvo. Ako je to možné? Toto posolstvo, ako napospol tvrdili, bolo inšpiráciou duchovnej bytosti Slnka. Podľa babylonského kalendára sa v roku 600 pr. Kr. skutočne ujal žezla vládnuceho ducha času archanjel Slnka – Michael, aby vystriedal dovtedy panujúceho Gabriela, archanjela Mesiaca. Po ňom, okolo roku 250 pr. Kr. sa stal duchom času Orifiel, ponurý, vážny duch prísnosti a poriadku, a v celom starom svete sa utvorili centralistické impériá založené na prísnom zákonodarstve a poslušnosti. Ten bol po roku 100 opäť vystriedaný Anaelom, inšpirátorom krásnych umení, a v celom starom svete, od Ríma, cez Indiu až po Čínu, sa ľudia nadchli pre krásu farieb, hudbu, tanec a veľkú poéziu.
Ako mohli starí Babylončania vopred vedieť o príchode takých mohutných kultúrnych vĺn, ktoré ešte len mali prísť stáročia a tisícročia po zániku ich vlastnej kultúry? Anjeli – či už si ich predstavujeme ako okrídlené bytosti s vtáčími peruťami alebo nejako inak – sú reálne mocnosti, ktoré pôsobia a majú ozajstné účinky. V termínoch modernej psychológie by sme povedali, že pôsobia v kolektívnom nevedomí ľudstva, a odtiaľ podmieňujú striedanie celých kultúrnych vzorcov alebo hodnotových systémov.
Naše vlastné vnútro je brána, cez ktorú sa každý z nás môže znovu spojiť s nebeským svetom, jeho pokladmi a múdrosťou. Vyžaduje si to však od nás splniť podmienky, ktoré splníme len ak budeme mať veľkú duševnú čistotu a mravnú odvahu.
